Pred chvíľou mi preletela hlavou myšlienka sťa kométa. Za mesiac tu máme Vajano, Kupalo, skratka letný slnovrat. Načo ho však svätiť? Veď prírodné či vesmírne cykly sa predsa pravdepodobne udejú i keby sme na slnovrat neutvorili obradné kolo. Moderný človek by azda povedal, že slnovrat je nieco samozrejmé, bežné, niečo čo je tu od nepamäti a že vlastne nie je čo sláviť. Tak som dumal, čo by som mu na to povedal. Otázka a moja myseľ udierali o seba ako ocieľka o kameň, vo mne to zaiskrilo a vznietila sa nasledovná odpoveď.

Svätenie slnovratu je verejné a zároveň dôverné vyjadrenie spoluúčasti človeka na všehomírnom poriadku. Je to vyjadrenie toho, že sa nás to týka, že si uvedomujeme že sme súčasťou všehomíru a všehomír a jeho kolobehy a premeny nám nie sú ľahostajné. Obrad slnovratu je príležitosť stotožniť sa so Slnkom i vesmírom, naplniť sa jasom zrelého Dažboga, prijať nebeský oheň a jeho plameňmi svietiť na cestu sebe i svojim blízkym. Samozrejme toto všetko je možné si uvedomovať hoci aj každý deň a bez prítomnosti iných ľudí. Ale treba sa nám družiť nielen so Slnkom, Zemou či hviezdami a stromami,ale aj s ľuďmi. Obrad slnovratu je teda i spoločenskou udalosťou, koniec koncou, jeden človek nedokáže vytvoriť a uzavrieť kolo, je len osamelým bodom strateným v nekonečnosti všehomíru.

Budislav