Veľa sa dnes hovorí o tradičnej rodine a o jej rozklade. Čo to však vlastne je tá tradičná rodina a kto ju tvorí? Poviete si azda, že je to zbytočná otázka. Veď je predsa jasné ako facka, že tradičná rodina= otec + matka + deti. Nechcem povedať, žeby táto rovnica bola chybná, ale... Kedysi dávno, ale nie až tak pradávno, mala táto rovnica viac členov a nie je tomu až tak dlho čo sa scvrkla na to čomu sa v odbornej literatúre hovorí nukleárna rodina. Nie, nemá to nič spoločné s Černobylom. Nukléarna v tom zmysle, že tvorí jadro či základ rodiny, či ako vravievali naši „bolševickí predkovia“: „rodina je základ štátu“. Ja si dovolím túto frázu spochybniť a to za pomoci vysvetlenia toho čo to vlastne tradičná rodina pôvodne bola. Vyslovím odvážnu a provokatívnu hypotézu: tradičná rodina je nepriateľom štátu alebo aspoň môže jeho moc oslabovať a byť tak základom pre slobodnejší život a spravodlivejšiu spoločnosť.

Možno nerozumiete, ale nevadí. Čítajte ďalej a ja sa vám to pokúsim objasniť.

Pre obdobie pred priemyselnou revolúciou (cca 17.stor.) sa síce hovorí o rodine, ale do značnej miery se jedná o umelý a nie príliš vhodný pojem. Synonymom pre rodinu v tom tradičnom význame je pojem domácnosť či hospodárstvo, ktorý zahŕňa ako pokrvných príbuzných členov rodiny, tak aj čelaď či podnájomníkov, skrátka všetkých tých čo žili a pracovali na gazdovstve. Títo všetci tvorili teda jednu veľkú, niekedy štastnú, inokedy nešťastnú, rodinu. Takže nie pokrvná príbuznosť, ale spolužitie, spolupráca a hospodárenie bolo v tomto prípade to čo definovalo tradičnú rodinu. Nemožno sa preto diviť, že vzťah hospodára k čeladi a iným členom domácnosti (tzv. podruhom) bol v podstate rovnaký ako k pokrvným príbuzným. Naši predkovia teda neholdovali „rodinkárstvu“, čo im slúži ku cti, ale na druhej strane mali iné neresti. Niekto sa azda spýta o akých predkoch je vlastne reč? Rozhodne nemám na mysli len starých Slovanov. Tradičná rodina tu bola približne od neolitu a nájsť ju môžeme v podstate u všetkých tradičných spoločností. A aj dnes ešte existujú krajiny či oblasti, kde tradičná rodina nie je archaický pojem. Tradičná rodina totiž nie je spätá s určitým historickým obdobím, ale skôr so špecifickým spôsobom života. Pojmy ako gazdovstvo či hospodárstvo sú asi dostatočnou nápovedou, že tradičnej rodine sa darilo a darí tam, kde sa ľudia živia predovšetkým poľnohospodárstvom. Takže vhodným prostredím pre tradičnú rodinu je vidiek. Hoci súčasný vidiek „sa nakazil“ mnohými mestskými chorobami, predsa len na dedine možno nájsť viac zdravých (funkčných) rodín než v mestách.

Pozrime sa teraz na zúbky ďalšiemu pojmu, ktorý je podľa niektorých zdrojov rovnocenný s pojmom tradičná rodina. Rozšírená rodina. Tu už asi väčšina z vás nezaváha. Áno, presne tak. Rozšírenú či rozvetvenú rodinu tvoria okrem jadrovej rodiny tety, strýkovia, dedovia a baby, vnuci a vnučky atď. Veľa sa hovorí o nekompletných rodinách, vysokom percente rozvodovosti, slobodných matkách a pod., ale mlčí sa o rozpade či disfunkcii rožšírenej rodiny. Tento problém je najviac vypuklý vo veľkých mestách. Širší okruh rodiny sa dnes stretáva len na svadbách či karoch. Mimo týchto „podujatí“ sa rodina pokope stretne len málokedy. Dôvody sú rôzne. Jedným z nich je určite zemepisná vzdialenosť medzi jednotlivými členmi rozšírenej rodiny. Poznáte to: strýko býva v Košiciach, bratranec Karol žije v Bystrici a neter si našla muža v Austrálii. A okrem toho, kto by už len dnes mal čas a energiu na nejaké rodinné stretnutia. Musíme predsa chodiť do zamestnania a vytvárať hodnoty (častokrát pochybnej hodnoty). Poniektorí naši spoluobčania trávia viac času so svojim šéfom než s vlastnou manželkou atď a tak pod. No nejde len o to, že sa dnes stretávame s členmi našich rozvetvených rodín menej často, zásadný problém, je že jednotlivé jadrové rodiny vzájomne nespolupracujú pre dobro celej, teda rozšírenej rodiny. Moderná rodina už nie je (záchranná) sieť, nie je pevnosťou, ktorou bola tradičná rodina chrániaca bezpečie všetkých jej členov ako aj ich majetok. Apropó, majetok. Majetok bol v tradičnej rodine spoločný, pretože postavenie v spoločnosti nebolo určované individuálne, ale práve príslušnosťou k určitej rodine. A čo je veľmi dôležité, tradičná rodina bola ekonomicky sebestačná, v domácnosti fungovala výroba s malou delbou práce, tak aby boly zaistené všetky potreby členov domácnosti.

Najvýraznejším spojivom tradičnej rodiny bola konzumná jednota (o jednom chlebe, pri jednom ohnisku). Taktiež zaisťovala mnoho iných funkcií, ktoré už dnešná rodina neplní. Od výchovy a vzdelávania detí až po starostlivosť o nemocných či neschopných práce. Moderná, jadrová rodina je príliš malá na to, aby takéto niečo mohla zabezpečiť. A mnohým neostáva nič iné, len sa spoliehať na štát. Áno, štát nahradil tradičnú veľkorodinu, ale nič nie je zadarmo, všetko má svoju daň (z príjmu, nehnuteľnosti atď.). Keby z popola a prachu znovu povstali tradičné (rozšírené) rodiny, ktoré by spoločne hospodárili a vzájomne si pomáhali a navyše by tieto rodiny vzájomne spolupracovali pre spoločné dobro svojej ulice, svojho kraja či regiónu...a tu sa opäť dostávam k svojej hypotéze, tradičná rodina by oslabila moc štátu a možno by sa štát stal dokonca nepotrebným. Veď ľudia žili, v niektorých kútoch sveta, doteraz aj žijú, celkom spokojne i bez štátu. Treba však opustiť nezmyselný koncept rodinkárstva či privilegovania pokrvného príbuzenstva. Inšpirujme sa teda časmi minulými, vezmime si z nich to dobré a nasledovania hodné a pokúsme sa to napasovať na dnešnú dobu.

Nejde tu o nejaké „living history“, nechcime žiť v múzeu, veď ono to ani nejde. Naša spoločnosť sa zmenila, aj my sme iní a preto je asi nutné „staré recepty“ aktualizovať. Tradičné rodiny mali aj svoje temné stránky. Možno by sa vám nepáčilo tak trochu despotické správanie hlavy rodiny teda gazdu i to, že inakosť sa trestala vylúčením rodiny či obce. Časté boli aj spory s inými rodinami, ktoré niekedy prerástli v nezmieriteľnú nevraživosť, ktorá sa prenášala z generácie na generáciu. Tu naši predkovia zlyhávali. Tento článok nie je teda nekritickou ódou na tradičnú spoločnosť. Zabudnime na frázy ako „staré dobré časy“ alebo na reči o „pokrokovej modernej spoločnosti “. To sa týka aj tradičnej či rozšírenej rodiny. Z minulosti sa môžeme poučiť, či už v dobrom alebo v zlom.

Budislav