Naši dávni predkovia žijúc v tesnej blízkosti prírody mnohému sa od nej učili. Boli to vskutku trpezliví a všímaví pozorovatelia prírodných javov a zmien a je naozaj obdivuhodné k akému poznaniu sa dokázali dopracovať i bez zložitých prístrojov a sofistikovanej techniky. Typickým príkladom „vedy“ či skůr vedenia, vedomectva našich pradedov sú príslovia, porekadlá aj pranostiky. Pranostiky sú výsledkom dlhodobých historických pozorovaní. V istom ohľade predchádzali meteorológii, ktorá ich v podstate plne nahradila. Dnes už sa pranostikami veľmi ľudia neriadia, možno ešte staršia, pomaly vymierajúca vidiecka generácia. Tým pádom nevznikajú ani nové pranostiky. Pranostika sa podobne ako iné prvky starej ľudovej slovesnosti stala len „mŕtvym“ muzeálnym exponátom, ktorý možno mnohým vykúzli na tvári úsmev, ale asi len málokto berie pranostiky smrteľne vážne. Pranostiky už ani nie sú také presné ako kedysi.  Sú zastaralé a neaktuálne ako starý model počítača. Problém však nie je v samotnej „technológii“ pranostiky, problém je v tom, že  prírodné rytmy a cykly už fungujú inak ako za čias našich predkov. Nutný je teda ich „apdejt“, ich prispôsobenie súčasným klimatickým podmienkam. Nemali by sme dedičstvo po našich predkoch len chrániť a konzervovať, ale aj zveľaďovať a pokračovať v ich diele. V tom spočíva hlavná úloha potomkov, ktorú akosi mnohí milovníci a obdivovatelia tradícii opomínajú. Samozrejme „stvoriť“ novú pranostiku si vyžaduje mnoho času a čas je dnes podpultový tovar. Podmienky majú sťažené hlavne ľudia žijúci vo veľkých, moderných, odprírodnených  mestách. Avšak ako sa vraví, kde je vôľa, tam je cesta.

Nedá mi neuverejniť tu zopár starých pranostík, možno aj pre inšpiráciu: 

Predzvesťou dažďa sú lastovičky lietajúce ponad samú zem, sliepky kúpajúce sa v prachu, vyhadzujúce sa ryby, včely poletujúce len okolo úľov, dotieravé štípajúce muchy, užovky vyliezajúce z vody, krákajúce vrany, psi vyjúci na mesiac, silnejúce vône kvetov, opar nad horami, huby vyrastajúce na hnoji, k večeru stíchnuté žaby, dvorec okolo Mesiaca.

Ľudia verili, že ak sa z oblakov stavajú zámky, alebo ak sa ovce tlačia k sebe v stáde, príde búrka; ak sa dúha napije vody začne pršať.

Zapálené zore signalizovali príchod vetra, vyčistené/žiariace hviezdy jasno – v zime mrazivo a v lete bezoblačné slnečné počasie.

Takéto počasie oznamovalo aj kŕkanie žiab, lietanie chrústov, roháčov a vo

výškach lastovičiek, snovanie sietí pavúkmi, pretrvávanie raňajšej rosy,

hmla pri západe slnka, kolmo stúpajúci dym z komínov.

Keď na jar poletuje veľa pavučín, bude horúce leto,

Ak je na jar mnoho komárov, treba očakávať zlú žatvu.

Keď v januári včely vyletujú, nedobrý rok ohlasujú.

Keď v januári rastie tráva, neúroda sa očakáva.

Keď sa končí február severným vetrom, dobre sa bude dariť žencom.

Keď vo februári žaby zakŕkajú, veľmi slabú úrodu gazdovia pozvážajú.

Suchý február, mokrý august (aj opačne).

Mokré Turíce, pošmúrne Vianoce.

V máji chladno, bude vína na dno.

Ak sa osy v septembri tlačia do príbytkov alebo ak pred Michalom (29. 9.) padajú žalude alebo do sv. Martina ostane lístie na stromoch, bude tuhá zima.

Október zelený, január studený.

Keď v decembri mrzne, sneží, úrodný rok za tým beží.

Budislav