Vianoce / zimný slnovrat z pohľadu histórie

Ľudové tradície u nás spolu s indoktrináciou kresťanských tradičných náboženstiev zakorenili v našom vedomí predstavu, že vianočné sviatky a s nimi súvisiace rituály sa konajú na počesť narodenín Ježiša Krista, spasiteľa ľudstva. Tieto kresťanské tradície však majú svoju históriu, ktorá dokazuje neodškriepiteľné súvislosti s POHANSKÝMI zvyklosťami, ktoré existovali dávno pred vznikom kresťanstva.

No treba sa pozastaviť aj nad samotnou historickou skutočnosťou existencie osobnosti Ježiša Krista ako spasiteľa ľudstva zo zorného uhľa INÝCH MÝTOV o spasiteľoch ľudstva, ktoré jestvovali už dávno pred naším letopočtom.

Asi najvýraznejšiu, až do očí bijúcu podobnosť s kresťanským vianočným kultom má v sebe Mithraizmus.

Bol to indicko-iránsky kult Mithru , ktorý priniesli v prvom storočí nášho letopočtu rímski vojaci z ťaženia v Malej Ázii. Medzi vojakmi bol veľmi populárny a šíril sa aj ako jeden z najsilnejších konkurentov kresťanstva až do 4. storočia, kedy cisár Konštantín ho potlačil. Pre porovnanie uvediem iba niektoré črty:

Prívrženci mitraizmu 25. decembra o polnoci sa zhromažďovali vo svojich vysvietených kostoloch s kňazmi oblečenými do bielych rúch a chlapcami páliacimi kadidlá ( tak ako teraz v katolíckych kostoloch na polnočnej omši) Oslavovali tak Mithru , ktorý podľa jeho uctievačov prišiel z neba,, aby spasil ľudstvo od hriechov a bol zrodený z panny 25 decembra. Pastieri sa dozvedeli najskôr o jeho narodení ( rovnako ako v kresťanských predstavách)

Oslavovanie Vianoc nie je nič iného ako pokračovanie praktík, ktoré vykonávali naši dávni pohanskí predkovia každoročne na oslavu zimného slnovratu po mnoho storočí ešte pred vznikom kresťanstva.

Za plného rozkvetu Rímskej ríše bola táto kozmopolitickou zostavou národov, v ktorej panoval obdivuhodná tolerancia všetkých náboženských presvedčení. SATURNALIA, ktoré trvali od 17 do 24 decembra, boli prejavom týchto osláv. Končili 25 decembra veľkou hostinou (BRUMALIA) spojenou so stretávaním rodinných príslušníkov a priateľov a výmenou darčekov. Tento deň sa nazýval " Natalis solis invicti" čo znamená "narodeniny neporazeného slnka", čiže slnovrat znamenajúci obrat prírody k podmienkam rozkvetu celej rastlinnej i živočíšnej ríše. Kresťania tento pohanský sviatok použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista – ako Slnka, na základe biblických citátov. Napr. Kristus ako Slnko spravodlivosti – Sol iustitiae, Kristus – Svetlo sveta.

Aj Egypťania žijúci v Ríme oslavovali. Ich boh HORUS narodený z panny prišiel ako spasiteľ sveta. V ich kostoloch ukazovali jasličky alebo válovček s novorodeným HORUSOM a s jeho matkou panenskou ISIS , ktorá stála za ním

Gréci žijúci v Ríme oslavovali až šiesty január. Bol to deň keď kaď panenská bohyňa KORE porodila DIONÝZA.

Kelti slávili v tomto období sviatok Alban Arthuan ktorý je známy aj ako ako Anglo-Sasský "Jul, Jule" alebo "Koleso Roka" a označoval najkratší deň v roku a zároveň aj znovuzrodenie slnka. Verilo sa že je to čas zvýšenej plodnosti, ako aj väčšina sviatkov ohňa, ako aj Samhain a Beltaine.

Ziemassvētki  - lotyšský názov osláv zimného slnovratu. Bol slávený 24. decembra ako jeden z dvoch najvýznamnejších výročných sviatkov. Ziemassvctki oslavujú narodenie Dievsa, najvyššieho boha Lotyššskej mytológie, v iných oblastiach Lotyšska namiesto narodenia Dievsa oslavujú narodenie Saule , ženského solárneho božstva. Dva týždne pred Ziemassvetki sú nazývané "obdobím duchov". (slovenským ekvivalentom tohto obdobia sú tzv. Stridžie dni).

Obdobie slávenia zimného slnovratu u starých Slovanov pozostávalo z niekoľkých obecne rozšírených prvkov, ktoré na seba časovo nadväzovali. Jednotlivé miestne zvyklosti potom rozhodovali, ktorý z týchto prvkov stál viac, či menej v popredí.

Boli to:
1.kračun - sviatok najkratšieho dňa v roku

2.ovseň alebo useň - posypávanie ľudí zrnom

3.koleda - obchádzanie s figúrou, prosbami, zariekavadlami a piesňami na začiatku nového roka

4.maškarné sprievody - spravidla v období pred dnešným sviatkom Troch kráľov.

Aj keď je pravdou, že tieto slávnosti sú nám prístupné predovšetkým z etnografických pozorovaní, sú zmieňované už v skorých stredovekých prameňoch, čo svedčí o ich starobylosti. Napríklad koleda už v 9 - 11. storočí (Euchologium sinajské); kračun na Rusi v 12. storočí; maškary boli zakazované v 11. storočí v Čechách a podobne.

Pôvod slova kračun nie je síce filologicky objasnený s úplnou istotou, predpokladá sa ale, že je odvodený zo staroslovanského slova kortъkъ (krátky) s umocňujúcou príponou -un. Zodpovedá latinskému bruma (brevissima) vo význame najkratšieho dňa v roku. Ten bol v Ríme oslavovaný rozpustilými dionýzovskými brumáliami. Je však nepravdepodobné, že by Slovania tento sviatok prebrali od Rimanov, pretože s nimi sa stretli už ako s kresťanmi. Pravdepodobne vznikol skôr z pôvodného indoeurópskeho základu ako všeobecne oslavovaný sviatok zimného slnovratu, ktorý sa zachoval v modifikovanej podobe až do novodobého folklóru. Podľa Zdenka Váňu nebol Kračun ani žiadnou bytosťou, ako sa pôvodne domnievali mytológovia. Bol personifikovaný až dodatočne, ako bolo obvyklé aj v prípade iných sviatkov. Napríklad u Bielorusov bol koročun považovaný za démona smrti, zrejme vo vzťahu k najhlbšej temnote v roku. Na bývalej Podkarpatskej Rusi bol takto zas nazývaný obradný chlieb, ktorý sa piekol na Štedrý deň a jedol sa na Nový rok. Slovanským vplyvom prešiel názov tohto sviatku aj k Maďarom (karácsony) a Rumunom (krăčun).

Ovseň (alebo tiež useň, avseň, govseň) je typickým príkladom agrárnej mágie. Obsypávanie ľudí zrnom, či ovsom v dobe zimného slnovratu, malo zaistiť bohatú úrodu v budúcom roku. Obraz personifikovaného ovseňa, ktorý v ruskej kolede prichádza na divej svini, súvisí so starobylým a všeobecne rozšíreným zvykom bravčových hodov v tomto období. Taktiež rímsky Saturn (od koreňa sa-, serere = siať), prichádzal na sviatok saturnálií na voze ťahanom prasaťom so zlatými štetinami a bol oslavovaný obetovaním sviní. Zrejme odtiaľ pochádza aj súvislosť s predstavou vianočného „zlatého prasiatka“ ako symbolu rodiaceho sa slnka, ktorému bolo prasa v starých indoeurópskych náboženstvách zasvätené.

Koleda bezpochyby pochádza z pohanskej antiky, aspoň čo sa týka samotného slova. To je odvodené buď z latinského calendae alebo gréckeho kalandai, označujúceho prvý deň v mesiaci a predovšetkým začiatok roka. Už rímske kalendy boli cirkvou zakazované a rovnaký osud postretol aj ich slovanskú podobu. (Napríklad v bulharskom texte Euchologia sinajského z 9. storočia alebo v ruskom traktáte Zapoveď sv. otec z 11. storočia, kde sa o kolede píše ako o pohanskom zvyku.) Až neskôr bol tento sviatok pozmenený na kresťanskú koledu a chodenie troch kráľov. Podstata sviatku spočívala v obchádzaní s figúrou - „dieťatkom“, symbolizujúcim nanovo zrodené slnko - obraz začiatku nového ročného cyklu. Chodilo sa tiež s piesňami, zariekávadlami a s prosbou o podarovanie - štedrosť bola totiž zárukou bohatstva v budúcom roku. V niektorých krajinách na Rusi predstavovala Koljadu dievčina odetá v bielom. Na Bielej Rusi dokonca dve dievčiny, z ktorých jedna predstavovala bohatú a druhá chudobnú Koledu. Hospodár, ku ktorému ich priviedli, si mal jednu z nich vybrať - podľa toho poznával, aký rok ho čaká. Celkovo boli sviatky v období dnešných Vianoc tradične spájané s veštením a predvídaním vývoja v budúcom roku.

K zvláštnym vianočným zvykom, ktoré sa zachovali iba u južných Slovanov, patrilo pálenie kmeňa, pňa alebo vetvy, nazývanej u Srbov badnjak, u Bulharov badnik, u Slovincov božič. Podobný zvyk poznali aj Germáni, u ktorých sa kmeň nazýval Julblock. Pôvod a zmysel tohto sviatku nie je celkom zrejmý, súvisí však asi s kultom ohňa, obzvlášť dôležitým v najhlbšej zime; alebo so symbolom slnečného svetla a tepla, ktorého rast sa očakával a magicky privolával po zimnom slnovrate. Podľa iných názorov ide o spálenie draka, ako obrazu škodlivých síl starého roka a zaistenie plodnosti v roku nadchádzajúcom.

K zimným slnovratovým slávnostiam patrili aj maškarné sprievody a hry. Tie silne pripomínali podobné zvyky z rímskeho alebo gréckeho prostredia, kde prežívali ako pohanské relikty ešte v kresťanskej dobe. Preobliekanie sa a nosenie masiek patrilo k všeobecne rozšíreným kultovým prvkom na všetkých kontinentoch a nechýbalo teda ani u Slovanov. Svedčia o tom nielen cirkevné zákazy z 11. - 13. storočia, ale aj archeologické nálezy kožených masiek, napríklad z Novgorodu. Nosili sa najmä masky zvieracie - medveďa, koňa, kozla, vlka, tura, alebo sa muži preobliekali za ženy a naopak. Pôvodný zmysel tohto konania bol zrejme apotropaický - malo zastrašiť a zmiasť démonov a odvrátiť ich zlú pôsobnosť. Po zimnom slnovrate išlo o zapudenie duchov temnoty, v ostatných prípadoch o zahnanie chorôb, či duší mŕtvych. Rovnaký apotropaický účel mali aj kultické tance v maskách. Hry s maskami boli také obľúbené, že neskôr prenikali až do kostolov. Ešte v roku 1207 sa pohoršuje pápež Inocenc III. nad tým, že sa v polských kostoloch usporadúvali hry s maskami. Zimné maškarády mimo kostol, často doprevádzané neviazanosťami, sa však nepodarilo nikdy úplne potlačiť. Porovnajme český masopust, juhoslovanské a slovenské turice (masky s kobylou hlavou), podobné poľské kobylnice, či staročeskú klibnu (maska štvornohej obludy, ktorú predstavovali dvaja ľudia a s ktorou sa chodilo deň pre Tromi kráľmi).

Slovenské zvyky a tradície v období zimného slnovratu

Vianoce – pôvodne sviatky zimného slnovratu, oslavované ako znovuzrodenie slnka, v kresťanskej ére ako narodenie Ježiša Krista. Na formovanie vianočných tradícií v kultúrach európskych národov vplývalo prelínanie sa pôvodných solárnych slávností s obradmi zameranými na zabezpečenie všeobecnej prosperity hospodárstva a rodiny s kresťanskými obradmi a legendami.

Zvykoslovný cyklus zimného slnovratu začínal v novembri. 1. - 2. november je dodnes venovaný spomienke zosnulých. Úctu a vďačnosť svojim predkom prejavovali ľudia už od najstarších čias.

Po tomto dni začína adventné pôstne predvianočné obdobie, v ktorom sa prísne zakazoval tanec, spev a akákoľvek zábava. Do adventu spadajú sviatky Svätého Ondreja (30. novembra) a Barbory (4. decembra). V obidvoch prípadoch ide o dni sprevádzané mnohými poverovými úkonmi a čarami, ktoré mali zabezpečiť dobrú novú úrodu. Podľa prírodných úkazov sa v tomto čase predpovedalo počasie a úspech v hospodárstve v najbližšom období. Deň Svätého Ondreja sa však spájal najmä s ľúbostnou mágiou.

Zaujímavý je komplex poverových úkonov, obradov a zvykov spojených s 13. decembrom - dňom Lucie. Podobne, tak ako v niektorých európskych regiónoch, ani na Slovensku sme nezaznamenali súvislosti medzi kresťanskou legendou o Svätej Lucii a zvykmi, ktoré sa k tomuto dňu, alebo aj priamo k jej menu viazali. Práve naopak, Lucia prevzala pravdepodobne črty niektorého ženského démona prípadne božstva (do úvahy prichádza bohyňa Mokoša), čo vysvetľuje aj neobľúbenosť tohto mena v ľudovom prostredí v minulosti. Deň Lucie, až do prijatia gregoriánskeho kalendára (1582), býval najkratším dňom v roku, kedy podľa poverových predstáv vrcholila činnosť zlých síl, ktorých domovom bola noc - tma. V tento deň boli zakázané viaceré ženské práce.

Vyvrcholením vianočných sviatkov bol Štedrý večer - večer Štedrého dňa. Štedrosť posvätného večera 24. decembra spočívala v ľudovom prostredí predovšetkým v pestrej skladbe pokrmov. Ľudia spájali hostinu - hody s blahobytom v nastávajúcom očakávanom období, preto sa snažili riešiť, v súvislosti s nariadeným cirkevným pôstom, celú situáciu svojim špecifickým spôsobom. Mäso síce na štedrovečerný stôl dávali, ale jedávali ho spravidla až po polnoci. Na Štedrý deň, už zavčasu ráno, sotva minula polnoc, ženy miesili cesto na vianočné pečivo. Usilovali sa, aby bolo tradičné vianočné pečivo upečené do východu slnka, aby mali čím ponúknuť koledníkov. Väčšina pripravovaných vianočných jedál má svoj pôvod v predkresťanskom období, keď sa v čase vianoc slávil sviatok zimného slnovratu a ukončenie poľnohospodárskych prác.

Na celom území Slovenska sa piekli aj najrozličnejšie druhy koláčov a iného pečiva. K najstarším formám tradičného rituálneho pečiva patril v oblasti východného Slovenska vianočný chlieb kračun. Do cesta sa pridali rôzne prísady: zrná obilnín, strukovín, ľanu, konope, čo malo v zmysle mágie podobnosti zabezpečiť hospodárstvu dobrú úrodu. Magickú silu mal kračunu dodať cesnak a petržlenová vňať ako symboly zdravia a ochrany pred nečistými silami. Mimoriadna starostlivosť bývala venovaná úprave štedrovečerného stola. Stôl v rohu izby, umiestnenej v diagonále s vykurovacím zariadením, býval považovaný za posvätné miesto. Všetko čo bolo na štedrovečernom stole, pri ňom, pod ním, alebo zavesené nad ním nadobudlo pozitívne magické vlastnosti a malo rituálny význam. Pod stôl, ktorý býval v niektorých oblastiach Slovenska posypaný makom, dávali železné nástroje. Sekera, lemeš z pluhu, či motyka mali zabezpečiť nielen dobré pracovné výsledky roľníkov a remeselníkov, ale aj silu a zdravie tých, čo sedávali okolo stola. Predovšetkým v horských oblastiach Slovenska zamknutá reťaz okolo stolových nôh predstavovala magický kruh, ktorý mal zabezpečiť, aby ovce vyháňané na pastvu bývali pospolu, aby sa nestratili a aby boli tiež chránené pred útokmi vlkov a medveďov. Pred slávnostnou štedrovečernou večerou sa všetci rodinní príslušníci umyli a obliekli do čistých šiat. Biela ľanová košeľa mala gazdovi zabezpečiť v nastávajúcom roku kvalitný ľan. O úcte k mŕtvym a v širšom, archaickom kontexte - predkom svedčí aj zvyk že do nádoby odkladali pre duše zosnulých kúsky z každého jedla, prv než ho začali jesť.Večera sa začínala po vypití hriatej pálenky. Gazda namočil prst do medu a urobil každému na čelo krížik, ako ochranu proti všetkému zlému. Prvé jablko otec rozkrájal na toľko častí, koľko bolo pri stole ľudí. Požiadavka, podľa ktorej malo byť jablko zdravé a pekné červené, signalizovala pôvodnejší význam zvyku, pri ktorom sa mali tieto vlastnosti preniesť na ľudí. Potom si každý vzal jablko sám a podľa toho, či si vybral vo vnútri zdravé, usudzoval, aké bude jeho vlastné zdravie v očakávanom budúcom roku. Jedlá sa po večeri zo stola neodkladali, ostávali na ňom najčastejšie do druhého dňa, pečivo ostávalo po celé sviatky a chlieb obyčajne až do Nového roku. Omrvinky a zvyšky z vianočného jedla sa nevyhadzovali. Práve naopak, domáci ich starostlivo pozbierali a na jar, spolu s plodinami, ktoré boli na štedrovečernom stole, pridávali do osiva.

Oslava zimného slnovratu a Nového roka 

krátka filozoficko - mystická úvaha

V dnešnej dobe vníma  väčšina ľudí čas ako priamku, ktorá prebieha od minulosti cez prítomnosť do budúcnosti. Pribúdajú nám roky, mení sa letopočet, to, čo tu bolo, sa už nikdy nevráti. Duchovným prejavom tohto chápania času je história. Dejiny sú reťaz jedinečných, neopakovateľných udalostí. Naši dávni predkovia vnímali čas odlišne,  geometrickým vyjadrením týchto predstáv  je kruh.  

Náš svet sa otáča v kruhu. Kolobeh ročných období, poľnohospodárskych činností, vesmírnych telies na oblohe. Pevnými bodmi v tomto kruhu sú sviatky, ktoré vyznačujú okamihy, keď sa ľuďom na Zemi zjavuje božstvo. So sviatkom je spojený rituál, ktorého nedeliteľnou súčasťou je opakovanie mýtu. Tým sa pozornosť ľudí obracia na to, čo je z ich pohľadu večné, na to, čo nás presahuje. Podstatným nie je vytváranie nového, ale opakovanie vzorov.

Symbolicky teda začína tento svet každým Novým rokom: Bohovia ho upevňujú, ozdravujú, obohacujú a posväcujú taký, aký bol na počiatku času. Každý rok predstavuje dokonalý cyklus, príkladný obraz súvislej časopriestorovej jednoty. Pri sviatkoch Nového roka sa opakuje prechod od chaosu a temnoty  ku stvoreniu usporiadaného vesmíru.

Obrady a zvyky konané v období zimného slnovratu nie sú teda len oslavou zrodu Slnka a slnečného Božstva. Sú časom prelínania, splynutia života so smrťou, ničenia a tvorenia, svetla a tmy. Všetko staré, opotrebované, choré nezaniká len sa pretransformuje do niečoho zdanlivo nového, plného sily a životaschopnosti a smrť je v tomto ponímaní len prechodom, nie definitívnym koncom. Deň zimného slnovratu  a dni po ňom nasledujúce sú obdobím očisty a regenerácie, obnovy sveta ale i vnútorného vesmíru človeka, ktorú tvorí jeho duša.

pripravil: Budislav