Zádušnice a Mokošin deň

Sonda do hlbín duše rodnoverca – metapohanská úvaha

Tento článok bude trocha iný oproti tým, ktoré sa nachádzajú na našej stránke. Buď viac provokatívny a osobnejší. Nachádza sa v ňom minimum faktografických údajov, myšlienky v ňom obsiahnuté sa pohybujú niekde na pomedzí filozofie a mystiky. Nedávno slávené sviatky Mokošin deň a Zádušnice (dušičky) mi poslúžili ako hlavný inšpiračný zdroj mojej úvahy, ale nepriamo sa tento článok týka celého duchovného systému rodnoveria. 

Zádušnice sú súčasťou náboženského fenoménu zvaného manizmus. Manizmus (uctievanie mŕtvych) sa rozvíjalo v podmienkach patriarchálneho života starých Slovanov a je spojený s kultom predkov, s rôznymi predstavami o ich osožnosti, škodlivosti a ich uctievaní. Pred príchodom kresťanstva naši predkovia verili v kolobeh životov a smrtí. Tak ako ostatné prírodné náboženstvá a filozofie aj slovanský svetonázor pokladal život i smrť za nekonečné a neustále sa opakujúce časti cyklu. Život sa oslavoval a Smrť sa ctila. Smrť nie je koniec, ale len prechod, prechod do inej formy existencie. Pod inou formou existecie si môže samozrejme každý predstaviť niečo iné. Niekto verí v posmrtný život podobný tomu nášmu pozemskému, iný dúfa v splynutie s vesmírom (bohom či božstvami) a potom je tu ešte zdanlivo materialistický pohľad: presvedčenie, že naše mŕtve telo sa stane „živnou pôdou“ pre inú bytosť. Naša smrť (náš zánik, rozklad), i keď to možno znie trocha cynicky, bude pre iné organizmy či všehomír vo všobecnosti užitočná, rovnako ako mŕtve stromy sú užitočné pre les. A tieto základné predstavy sa môžu samozrejme križovať, prelínať a vzájomne ovplyvňovať.

Vraví sa, že naši predkovia, duše mŕtvych sú s nami i po ich smrti. Toto opäť môžme brať doslova, alebo len ako symbol, mýtus, v ktorom je zašifrované hlbšie poznanie. Nie je podstatné veriť v hmotnú, teda reálnu existenciu duší našich predkov. Rituál či mýtus, to je len akýsi šifrovací jazyk archaických vedcov (volchvov, koldunov, vedomcov…). Po  dekódovaní zistíme že, domovoj, ded,  či stopan to sú v prvom rade zhmotnené, zmyslami uchopené princípy. Nie je nevyhnutné dotýkať sa ich či komunikovať s nimi, treba v tieto princípy veriť a hlavne sa nimi riadiť. Kto sú to predkovia? Tí vďaka, ktorým jestvujeme my a nemusíme v tejto myšlienke nutne hladať romantický pátos a heroizmus. Našu úctu si zaslúžia aj obyčajní ľudia, ktorí nevykonali za svojho života žiaden veľký skutok, nepadli v boji, ani sa inak nepreslávili. Obyčajný človek živiaci sa poctivou prácou, človek, ktorý sa vzorne stará o svoju rodinu, človek, ktorý neubližuje bez príčiny žiadnemu stvoreniu a z prírody si berie len toľko koľko naozaj potrebuje. Tento typ bezmenného človeka je často v tieni mocných vladárov, filozofov či kňazov. 

Manizmus, teda úcta k predkom je hlavne o rodinných, pokrvných putách, ktoré ani smrť nerozdelí. Rodina v ponímaní rodnoveria nie je len najbližšia rodina (rodičia, súrodenci, starí a prastarí rodičia atď.). Rodinné, pokrvné puto rodnoverec zdieľa i s dávnymi predkami, ktorých nikdy nepoznal, no predsa cíti ich prítomnosť, v sebe i v rodnej krajine.  S našimi mŕtvymi, známymi či neznámymi, blízkymi či vzdialenými nás spája (čiastočne) krv, jazyk, zem a kultúra.

Mokošin sviatok - interpretácia a význam sviatku pre súčasníka.

Táto moja úvaha sa nebude týkať výhradne sviatku Mokoše, ale rodnovereckých sviatkov vo všeobecnosti. Budem sa pohybovať na veľmi tenkom ľade, pretože to o čom budem hovoriť sú zaležitosti individuálneho prežívania a vnímania posvätného konkrétnym človekom. Jedným z pozitív, ktoré často zdôrazdňujú stúpenci (indo)európskeho (novo)pohanstva je liberálnosť tejto vierouky a absencia dogmatizmu a teologických direktív, ktoré by prikazovali človeku, ako a čomu má veriť. No napriek tomu sa trocha obávam, či azda nebudú moje nasledujúce úvahy pre niekoho ťažko stráviteľné, ba až rúhavé. Chcem sa však obhájiť tým, že sú to len moje osobné teórie, názory a postoje, s ktorými sa môžete viac či menej stotožniť, odmietnuť ich alebo o nich polemizovať.  

Mokošin sviatok. Jeho interpretácia je snáď jasná a zreteľná asi každému. Cieľom tohoto obradu je uctenie si bohyne Mokoše.  Je tomu naozaj tak? Mokoša je v mojom ponímaní len symbol, ktorý je nositeľom istého etického princípu. Neverím v reálnu existenciu žiadnej bohyne ani boha. Nie som však ani ateista. Verím v božskú substanciu (podstatu), ktorá je všadeprítomná. Je vo mne, vo vás, v skale i strome. Verím v stvoriteľský princíp ktorý môžme nazývať Bráhma, Jupiter („otec bohov a ľudí“) či inak. Keďže som však príslušník slovanského kmeňa nazývam tento princíp slovanským menom. Môžem onú prvotnú príčinu vzývať ako Svaroga, Roda či Praboha.  Tento praboh je bezrodová božská podstata podobne ako parabráhma v Indii. Tento Boh nie je starcom, ktorý sedí na nebeskom tróne, ale univerzálnym princípom, prapodstatou, prapríčinou, inak povedané – všetkým vo všetkom. Slovanskí bohovia sú len aspektami, jednotlivosťami tejto zvrchovanej prapodstaty – princípu bytia. Prapodstata sa nám ľuďom zjavuje v mnohých podobách,  no v skutočnosti je len jedno, ktoré sa duchovný človek učí spoznávať a pochopiť. A jednou z podôb, prejavou Prapodstaty je i Mokoša. Toto božstvo je princípom, ktorý v sebe skrýva posvätnú úctu našich predkov k týmto trom základným aspektom:

1. posvätné ženstvo – úcta k žene ako k matke, milenke, i sestre. Mokoša nás učí pochopiť a ctiť si dualizmus i protikladnosť, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou prapodstaty.

2. posvätnosť Zeme - úcta k Zemi, ako k matke živiteľke, na ktorej sme závislí (zem nepatrí človeku, ale človek zemi)

3. posvätnosť nového života - úcta k (novému) životu i jej nositeľkám – matkám. Mokoša je Bohyňa Matka, ktorá podľa viery našich predkov chráni tehotné ženy a pomáha im pri pôrodoch. 

Mokoša v sebe skrýva určite aj viac, ale ja som sa zameral na jej najviditeľnejšie znaky.

Z toho, čo tu odznelo vyvstáva rad otázok. Na dve z nich, ktoré považujem za prioritné sa pokúsim odpovedať.

Má vôbec zmysel uctievať princíp(y) náboženským spôsobom?

Domnievam sa, že má. Staré mýty i rituály majú svoj význam aj po dešifrovaní ich obrazového jazyka. Rovnako funkčná môže byť aj novoveká obradnosť. Rituálne divadlo zvýrazňuje dôležitosť ctenia si princípov a všehomíru. Vďaka rituálu akoby sme imaginárne prežívali mýtus, teda princíp. Ide tu teda o oživenie, zhmotnenie princípov. Stretávanie sa v diskusných krúžkoch by nemalo rovnaký efekt, človek potrebuje kontakt s tajomnom, metafyzičnom a trancendentálnom. Pokľaknutie pred obetným ohňom, pobozkanie matky zeme (teda Mokoše) či obetovanie má svoje opodstatnenie aj pre moderného človeka. Tieto rituálne gestá sú symbolickým no zároveň aj vyhraneným prejavom našej pokory i úcty, pred všehomírom i sebou samým. V neposlednom rade je dôležitá i sociálna funkcia obradov. Pocit spolupatričnosti a vedomie, že v tom nie sme sami a následné rozhovory s ľuďmi  podobného (určite však nie rovnakého) svetonázoru je určite prínosné pre jednotlivca i spoločnosť.

 Prosby a modlitby -  je nám prapodstata naklonená? Vypočuje naše žiadosti?

V mojom zádušnicovom obrade chýbajú prosby či modlitby v tradičnom zmysle slova. Keďže sa môj svetonáhľad pretransformoval do dnešnej podoby musel som tomu prispôsobiť aj môj obradný jazyk. Archaizmy, staré podobenstvá i modlitby som ponechal, avšak prisúdil som im iné významy. Modlitba či prosba je v mojom ponímaní už len symbolický akt. Ak žiadam predkov či božstvá o materiálne alebo duchovné bohatstvo nespolieham sa na účinok takéhoto konania, pretože som si vedomý svojej vlastnej zodpovednosti. Prapodstate a jej jednotlivým aspektom (božstvám, duchom, predkom) ďakujem a ctím si ich, avšak robím tak nezištne, nič za to neočakávam. Napriek tomu, že modlitbu chápem ako symbolický úkon, nestráca tým na význame, nestáva sa prázdnym gestom. Z modlitby som odstránil jej naivné prosebníctvo a tým lepšie vyniknú jej oveľa významnejšie vlastnosti. Napr. modlitba ako (vnútorný) "dialóg" či modlitba ako magické Slovo prorokujúce (invokujúce) skutok. Modlitba sa v tomto prípade vlastne stáva prísahou, právnicko - rituálnym úkonom. Ak o niečo žiadam božstvo je to jednak vyjadrenie toho čo je pre mňa (príp.pre obec - spoločenstvo) dôležité a súčasne sa zaväzujem, že spravím všetko čo bude v mojich (našich) silách pre dosiahnutie tohto cieľa (aby sa naše slová naplnili, teda aby sa z nich nestali len prázdne slová). 

Odpoveď na otázku či nám je prapodstata (praboh, vesmír) naklonená je kompliovaná a nejasná. Ak sme i my, ľudia, súčasťou všehomíru znamená to, že i všehomír je na nás závislí. Verím, že všetko so všetkým nejak súvisí a prelína sa, i keď nám ľuďom zmysel  týchto procesov a širšie súvislosti unikajú. Prapodstata – praboh - bohovia sú nám možno naklonení, ale nie z toho dôvodu, že majú na nás ľudí slabosť(inými slovami: „vyššia moc“ tu nie je preto, aby chránila či trestala človeka). Dôvodom je vzájomná prepojenosť a závislosť. Z toho nutne vyplýva, že objektami tejto „nevyhnutnej všelásky stvoriteľa“ nie sú z tohoto pohľadu len ľudia, ale všetko živé i neživé na tejto planéte.  

Budislav