V rodnej viere nachádzam krásnu protikladnosť. Na jednej strane je tu povýšenie potrieb kmeňa, rodu, rodiny, občiny skrátka určitého spoločenstva ľudí nad osobné potreby jednotlivca. Aby som to konkretizoval, napíšem to viac priamočiaro. Počas obradu nemyslím na seba, ale na celok, ktorého som i ja súčasťou, moja myseľ, duch je očistený, odľahčený od mojich osobných túžob a potrieb (často malicherných). Myslím viac na seba, ako na iných. Dôležitejšie je zachovanie existencie, prežitie rodu, spoločenstva a zájdem ešte ďalej, hlbšie: i existencia sveta (v archaickom, tradičnom zmysle slova, rodný kraj = svet). Avšak na druhej strane je tu veľká tolerancia voči individualite, inakosti každého jednotlivca a z toho prameniaceho prístupu, prežívaniu viery. Tzv. pohanské náboženstvá nemali nikdy žiadny „katechizmus“ ani žiadne prikázania. A nemožno o našich predkoch povedať že to boli ľudia bez chrbtovej kosti, svedčia o tom dobové zmienky cudzincov, ktorý sa na svojich cestách zastavili na územiach obývaných staroslovanskými kmeňmi. Iste sa nájdu ľudia, ktorí sa budú snažiť o to, aby ten ich pohľad na rodnoverie bol ten správny, všeobecne platný a uznávaný. Domnievam sa však, tieto snahy nebudú úspešné z dlhodobého hľadiska. A ak sa také niečo raz udeje, bude to začiatok konca rodnej viery, ale určite nie koniec definitívny. Život je kruh. Koleso ktoré je večne v pohybe, je to cyklus zánikov a zrodov, nie priamka, ktorá má začiatok a koniec.

Budislav