Duša po smrti

O tom ako vnímali naši predkovia dušu po smrti vieme toho pomerne dosť, v porovnaní s tými „odrobinkami“ ktoré sa zachovali v písomných či ústnych svedectvách o duši za života. Tradovalo sa, že duša po smrti opúšťa telo zosnulého ústami (posledný výdych) avšak je potrebné, aby opustila i jeho obydlie a preto sa má otvoriť okno. Nejakú dobu (3 dni, týždeň či 40 dní) sa duša potuluje v blízkosti tela alebo svojho domova a niekedy navštevuje i miesta, ktoré mala rada za života, aby sa s nimi rozlúčila.

Po smrti sa tiež nechává v izbe nebožítka horieť oheň alebo sa zapaluje sviečka na jeho počesť, a niektorí Slovania mu dokonca pripravujú kúpeľ, aby sa mohol pred cestou na onen svet vykúpať a očistiť sa. Duša mŕtveho ochraňuje svojich potomkov, a preto boli vždy uctievané duše predkov v podobe idolov, ktoré rodina v prípade sťahovania nosila so sebou a opatrovala ich.

Keďže starí Slovania verili v posmrtný život, niektorí pochovávali so zosnulým i jeho zvieratá alebo mu do hrobu dávali jedlo a pitie. V dobe, kedy sa mŕtvi spalovali, bol popol uchovávaný v hlinenej nádobe, do ktorej sa pridávali tiež peniaze, slzničky (nádobky, do ktorých plakali ženy pri oplakávaní mrtvého) a menšie vzácnejšie predmety z nebožtíkovho majetku. Nad tým bola vztýčená mohyla.

Sídlom duši po smrti je onen svet, záhrobie, podsvetná ríša, ktorej vládne boh Veles. Pre túto ríšu sa zachovali názvy nav a raj. Nav môže mať pôvod v gréckom naus či latinskom navis, loď. Súvisí to pravdepodobne s predstavou, že duša odpláva do podsvetia (skrz ohnivú rieku) na lodi, čo by vysvetľovalo i zvyky niektorých slovanských kmeňov, ktoré svojich mŕtvych pochovávali na lodiach. Spomenúť v tejto súvislosti treba i púšťanie „lodičiek“ z orechových škrupín na letný slnovrat za účelom odoslania odkazu svojim blízkym na onom svete. Zvyk vynášania Moreny tiež svedčí o tom, že súvislosť medzi podsvetím (dušou mŕtvych) a vodou, plavbou tu je. V niektorých starých povestiach a rozprávkach sa vraví, že duša musí prejsť most ktorý je ponad riekou, pričom táto rieka je hranicou, ktorá od oddeluje svet živých (jav) a sveta mŕtvych (nav).

Slovo nav sa časom u niektorých Slovanov stalo synonymom či priamo výrazom pre „mrtvy“. Existoval i tzv. návský deň, kedy sa vzpomínalo na mŕtvych. Čo sa týka slova raj, je to všeslovanský výraz nejasného pôvodu označujúcí šťastné a jasné sídlo zosnulých, sídlo blažených, o čom svedčí i to, že v niektorých krajoch si slovanské vdovy priali byť spálené, aby mohli so svojimi mužmi vstúpiť do raja. Je to výraz, ktorý poznáme i dnes, pretože ho neskôr prevzali prví kresťania na území Slovanov. (Má nejasný pôvod, ale môžeme si pripomenúť slová rôzných národov s podobným koreňom a významom – egypt: rá – Božská univerzálna duša v prejavenom aspekte; sanskrtská: ra – oheň, teplo, rajas – jedna z troch gun alebo kvalít hmoty, raja – princ alebo král v Indii...)

Čo sa týka slovanskej viery v reinkarnáciu narážame tu na nedostatok údajov, i keď v kronike, ktorá vznikla v rokoch 1012–1018, píše Thietmar z Merseburgu (biskup žijúcí v slovanskom prostredí), že niektorí pohania (čím myslí Slovanov) veria, že v budúcom živote bude mať ich duša inú povinnosť alebo poslanie než v tomto. Nemalo by nás to prekvapovať, pretože všetky národy staroveku hovorili o znovuzrodení a o potrebe, aby duša músí prejsť dlhú cestu, než dosiahne svojej dokonalosti. Jeden život nestačí na to, aby duša podporovaná duchom zvíťazila nad všetkými neresťami a pokušeniami, a preto potrebujeme viac životov, aby sme sa po odpočinku medzi jednotlivými fyzickými prejavmi, potom čo sme nabrali nové sily, mohli vrhnúť do ďalšieho zdokonaľovania seba samého.