V pokračovaní článku o mystike živlov si povieme o každom elemente jednotlivo a podrobnejšie, pričom opäť využijeme na dešifrovanie skrytých a zabudnutých symbolov predovšetkým jazykovedu.

Oheň

Slovo oheň pochádza z praslovanského koreňa ogń, ktoré vychádza zo staroindického agníh, Lat. ignia. Agni je staroindický boh ohňa, ktorý zaujíma významné miesto uprostred bohov védskeho náboženstva (rgvédskeho panteónu). Koreň slova agnih je síce pradávny, ale nepôvodný, tj. vznikol ako zloženina, odvodenina od niečoho. Odpradávna sa pravdepodobne rozlišovali dva typy ohňa - sakrálny, božský, kultovný, obetný (agni, ogń, ignis) a naopak prírodný - fyzický (gréc. pýr - pyrotechnika). Slovanština však podržala oba korene dlho, takže ich dodnes používáme: napr. pýr - pára - pariť - opar - páliť. Posvätný oheň bol vždy vyrobený trením drievka o drievko a zrejme je spojený so zázrakom a úžasom schopnosti vyrobiť oheň vlastnými silami.

Rovnako tak v sebe oheň nesie symboliku inšpirácie božskej iskry. Iskra je taktiež všeslovanské slovo, ktoré má súvislosť s významom žiaru a prvopočiatku všetkého. Slovo paprsok znamená pôvodne let dráhy odskočených iskier smerom z pomyselného stredu smerom do kruhu (odtiaľ teda pochádza výraz slnečné paprsky). Tieto a ďalšie konotácie odkazujú k pradávným asociáciam ohňa, prýštenia zo stredu k obvodu, božskej inšpirácii, prapočiatku bytia a mužskej sexualite. 

Pokiaľ je oheň posvätný, prečo je kresťanské peklo plné ohňa? Pravdepodobne to súvisí s potlačením živej symboliky ohňa z náboženského vedomia západného človeka a jej projekcie do temnoty. Veď symbolika kresťanská odpovedala znameniu rýb a vode, peklo potom bolo zákonite plné ohňa, resp. vytesnenej vášne a chtíča. Starí Gréci to mali naopak, Platón pokladal oheň za najvznešenější živel, a ich podsvetie bolo skôr studené, temné a vlhké.

Oheň graficky vyjadrovali naši predkovia v podobe trojuholníka, ktorého vrchol smeruje nahor a aj svastiku možno považovať za grafické znázornenie nielen slnka, ale i ohňa. Oheň je v mýtickej reči pozemským slnkom.

Voda je praslovanské slovo neredukovateľné na nejaký iný význam. Pôvodný základ bol pravdepodobne mužského rodu vod-ó-(r) alebo vod-ó-(n) prejavujúci sa v grec. hydór alebo nem. wasser.

Zatiaľčo oheň smeruje zo stredu kruhu smerom nahor, voda vždy smeruje nadol, smerom k svojej najhlbšej a najširšej mase. Padá zhora z nebies a potom tečie údoliami a riečkami dolu do mora, evolučného prvopočiatku života. Odtiaľ sa zasa silou ohňa (slnka) vyparuje a premieňa sa na paru.

 Veľmi podnetné je uvedomenie si toho, že oheň symbolizuje pohyb von a nahor, zatiaľčo voda pohyb dovnútra a dolu. Okrem toho oheň je symbol mužský a voda ženský. Čo len potvrdzuje dokonalú protikladnosť týchto dvoch živlov. Treba si však uvedomiť, že dualita oheň – voda (nebesá – podsvetie, muž - žena) nie je nepriateľská a nezlučiteľná, ale skôr symbiotická a vzájomne sa prelínajúca. (viď príklad zo psychológie: Jungov animus a anima). Voda taktiež môže symbolizovať súdržnosť.

Voda je v grafickej symbolickej reči našich predkov vyjadrovaná vlnovkami, trojuholníkom, ktorého vrchol smeruje nadol, modrou a zelenou farbou.

Predpona vz- značí pohyb nahor, proti niečomu alebo zmohutnenie činnosti.

Slovo duch súvisí so slovom dych ako prvotným prejavom života, ale taktiež s priestupným otvorom, ktorý umožňuje prúdenie (prie-duch). Duch je slovo praslovanské. Vzduch, je čosi ako nahor sa pohybujúca alebo zmohutňujúca sa základná substancia života, ktorá ako svoju podmienku vyžaduje priestor a hmotu, ktorými môže prechádzať. Podstatou vzduchu je pohyb, hlavne pohyb otvorom, ktorý oddeľuje vnútro od vonkajšku (tým otvorom sú ústa, dvere, okno, či komín). Vzduch preniká všade, je ľahký a pohyblivý, nehmatateľný a neuchopiteľný, i preto býva často analogicky prirovnávaný k ľudskej myšlienke.

Znaky a symboly, ktoré graficky znázorňujú vzdušný živel sú kruh či oblúk, farby modrá, biela a zlatá.  

Zem je taktiež praslovanské slovo, súvisiace s védskym kšáh, lat. humus. Rekonštruovaným prazákladom je pravdepodobne dhéghom, ktoré dalo vzniknúť i tvarom ako grec. chyón alebo gnom. Gd nebo gh sa prešmykly v slovanských jazykoch na z.

 Zem je tým, o čo sa všetky ostatné živly opierajú a bez čoho by zrejme vôbec nemohly existovať. Je to pra-matéria, pramatka, prapúvodný obsah, jediný živel, ktorý je schopný dávať ostatným tvar. Aby mohla voda tiecť, potrebuje koryto, ktoré určí tvar jej toku. Aby sme nabrali vodu z potoka, potrebujeme hlinenú nádobu. Abym sme ju vypálili, potrebujeme oheň. A aby mohol oheň horieť, potrebuje drevo, ktoré vyrastá zo zeme.

Zem je to, čo je plné, avšak slovanská slova mater, máti, matka, mama odkazujú k významu maternica. To odpovedá i latinskému matrix (lono). A lono je predsa to, čo je duté, čo má vo vnútri priestor, ktorý je pripravený byť naplnený zárodkom. Takže ne je možné dať jednoduché rovná sa mezi hmotu a matku, určite nie pre Slovanov, ktorí svoj prapôvod odvodzujú skôr z vody. Akási užšia spriaznenosť Slovanov s matkou a materstvom, je rozpoznateľná i z toho, že včeliu královnu oddávna nazývame matkou, zatiaľčo väčšina iných národov vrátane Grékov ju pokladala za krála (basileus, lat. rex). Archaická maternica je naplnená živlom vody, v ktorej embryo začína svôj život a z ktorej čerpá svoju výživu.

Zem je v grafickej reči našich predkov vyjadrovaná symbolom štvorca, prípadne kosoštvorca. 

Záver

Živly nás učia mnohému. Symoblickou rečou hovoria o symbióze, potrebe kooperácie, ale i potrebe protikladov a konfliktov, ktorých výsledkom je jednota protikladov i mnohosti. V neposlednom rade sa môžeme skrz živly presvedčiť o dôležitosti hľadania rovnováhy. V živloch sa zrkadlí aj človek a jeho vlastnosti, slabé i silné stránky.

Overenou pravdou je, že človek lepšie vec pochopí keď je mu vysvetlená v podobe metafory, obrazu a teda príbehu (mýtu). Aby sme teda lepšie porozumeli reči živlov, pozrime sa ako to funguje v praxi. Strom pri raste koreňmi nasáva vodu a minerálne látky zo zeme (živel vody a zeme). Listami dýcha (živel vzduchu) a v slnečných lúčoch prijíma svetlo a teplo (živel ohňa). Keď drevo stromu horí, živly sa z neho zase uvoľnia. Voda sa odparí, svetlo ktoré na strom dlhé roky svietilo vyhorí mohutným plameňom, kyslík, ktorý strom „vydychoval“, umožní tento energetický proces a živiny z pôdy sa premenia na popol a sadze, aby znovu poslúžili pre ďalší život. Aj telo človeka obsahuje všetky štyri živly a keď sú vo vzájomnej rovnováhe – harmónii, človek je zdravý. Porušením tejto jemnej harmónie živlov vznikajú choroby. To vedeli už starí Gréci či Indovia. Mali by sme sa prinavrátiť k tejto, modernou západnou medicínou, zdanlivo prekonanej „holistickej zdravovede“. Pomôže to nielen nášmu telu, ale aj duši a duchu.

Budislav

Použitá literatúra:

Banzhaf, Hajo: Živly ako obraz človeka,

J.C. Cooper: Encyklopedie tradičních symbolu