Rodnoverie - (Rodná viera, Jazyčníctvo) je vierovyznanie, ktoré nadväzuje na predkresťanskú vieru Slovanov. Zahŕňa všetky duchovné predstavy, obrady, kulty a magické úkony.  Rodnoverie je slovanská rodná viera. Je to etnický náboženský systém . Rodná viera vo význame príslušnosti k rodu, teda viažuca sa na slovanské etnikum. Rodnoverie sa zámerne ani cielene nerozširuje medzi Neslovanmi, je však prístupné Neslovanom a ich potomkom začleneným a stotožneným so slovanskou spoločnosťou a kultúrou.

  /Prevzaté z webstránky slovenskej občiny PAROMOVA DÚBRAVA/

Etnický náboženský systém. V dnešných časoch znie toto slovné spojenie dosť chladno a cudzo. Súčasné svetové náboženstvá sú univerzalistické, teda ich vyznavačov nespája spoločná kultúra, jazyk či zem, ale iba vierouka a náboženské dogmy. Či je to dosť alebo málo je na zváženie. Indo – európska jazyková a kultúrna skupina, ktorá je pramatkou väčšiny  dnešných európskych a čiastočne i ázijských národností pristupovala k náboženstvu inak. Náboženstvá indo – európanov, ich mýty boli úzko späté s prírodou a krajinou, ktorú obývali a jej obyvateľmi, mrtvymi či živými.  Ľudí spájali tri fenomény: jazyk, rodná zem a viera. Za čias našich predkov – Slovanov a ich blízkych či vzdialených susedov tomu bolo podobne. Indo – europska línia sa nezastavila, len sa postupne transformovala a vývijala, v pozitívnom i negatívnom slova zmysle. Slovania resp. jednotlivé slovanské kmene mali svoj jazyk, svoju zem a svoju vieru. Podobne tomu bolo aj u iných potomkov indo – európanov. Každá etnická skupina si strážila svojich vlastných bohov, obrady, kultové miesta, svätyne a vzorce.  Napriek tejto rôznorodosti však nevznikali vojnové konflikty s náboženským podtónom medzi národmi či kmeňmi. Náboženské vojny v pravom zmysle slova prišli až s Islamom a kresťanstvom. Odbočil som však od témy a tou je rodná viera ako etnický náboženský systém. Slovanská rodná viera je náboženstvo, ktorého základy si naši predkovia priniesli zo svojej pravlasti. Na územiach, kde slovanské kmene našli svoj trvalý domov, sa rodná viera formovala a pretvárala. Je to viera spojená s touto zemou a jej obyvateľmi, tak ako strom je spojený koreňmi so zemou. Nie je dielom jedného človeka, ani malého spoločenstva, nezaložil ju žiadny charizmatický duchovný vodca hlasajúci raj na zemi či spasenie, je to skrátka viera tak povediac ľudová. Zrodila sa a rástla prirodzene a dlhodobo, je ako rieka, pomaly si kliesniac cestu ťažkým terénom, zväčšovala svoje koryto i územie, ktoré obdarovávala svojou vlahov. Z potôčika sa stala rieka a čo je dôležité, prameň tej rieky vyviera z pod povrchu tejto zeme, našej zeme, rodnej zeme.

Už som sa zmienil o roznorodosti a pestrosti slovanskej rodnej viery. Božstvá i bytosti, mýty i obrady neboli spoločné pre všetky slovanské kmene. Ich význam bol lokálny. Princípy viery boli rovnaké, ale každý kmeň či obec si prospôsobovali názvy a funkcie božstiev a tiež ich formy uctievania svojim potrebám. Svojou otvorenosťou a rôznorodosťou je toto náboženstvo prirodzeně tolerantné; je vzdialené záľube v konvertovaní, každá skupina si žiarlivo stráží svoje vlastné božstvá i obrady no pritom rešpektuje iných. V tomto zmysle sa môže nazývať ezoterickým a iniciačným. Obsahuje mýty a symboly, ale nemá dogmy.

V rodnoverií sa v modifikovanej podobe objavujú tieto náboženské stupne: 

Animizmus – viera v to, že všetko čo obklopuje človeka je naplnené životnou silou – dušou. Zvieratá, stromy, rieky, hory i kamene sa tešili úcte starých národov, Slovanov nevynímajúc. Príroda ako jedna úžasná hádanka, dielo Bohov vzbudzovala v našich predkoch bázeň, rešpekt a úctu. Kňažská vrstva, vedmy, čarodejníci (volchvovia, kolduni) komunikovali so zvieratami i rastlinstvom, ale i bežní ľudia mali osobný vzťah k stromom, zvieratám či kameňom. Väčšine dnešných ľudí sú tieto praktiky smiešne a pokladajú ich za prejav primitivizmu. Úzky kontakt s prírodou i vesmírom sa stratil príchodom modenejších náboženstiev a vedeckým pokrokom. Veda nám hovorí že všetko je len dokonale usporiadaný zhluk miniatúrnych častíc. Slnko je plynné teleso guľového tvaru, tak vraví veda, no nie rodnoverec. Slnko je živé, ukoval a vdýchol mu dušu Svarog, nebeský kováč a svojmu synovi Dažbogovi poručil  aby Slnce chránil a strážil.  Hodno spomenuť aj úctu k zemi, pôde, ktorá je známa u Slovanov, ale i iných indo – európskych národov. Zem je našou matkou, živiteľkou, živou bytosťou ktorou prúdi energia.  Neexistuje hmota bez energie a energia bez hmoty, taký je nepísaný zákon vesmíru. To čo je ľudskému oku neviditeľné, srdce cíti a tak je to aj s dušou.  

Manizmus hrá veľmi dôležitú úlohu v slovanskom rodnoverií. Podobne ako animizmus patrí k nastarším náboženským stupňom. Podľa niektorých religionistov je práve manizmus prvou formou náboženstva na našej planéte. Manizmus sa rozvíjal v podmienkach patriarchálneho života starých Slovanov a je spojený s kultom predkov, s rôznymi predstavami o ich osožnosti a škodlivosti a ich uctievaní. Naši predkovia si nesmierne ctili svojich mŕtvych a na ich počesť vynávali niekoľkokrát do roka ďakovné, spomienkové a oslavné obrady.  Naši predkovia, duše mŕtvych sú s nami i po ich smrti. Chránia nás alebo nám škodia, v závislosti od toho ako sa my k nim chováme. Manizmus je viera v nesmrtelnosť ľudskej duše. Hovorí, že len vďaka tým, čo tu boli pred nami jestvujeme my. Manizmus je hlavne o rodinných, pokrvných putách, ktoré ani smrť nerozdelí. Rodina v ponímaní rodnoveria nie je len najbližšia rodina (rodičia, súrodenci, starí a prastarí rodičia atď). Rodinné, pokrvné puto rodnovrec zdieľa i s dávnymi predkami, ktorých nikdy nestretol, no predsa cíti ich prítomnosť, v sebe i rodnej krajine.  S našimi mŕtvymi, známymi či neznámymi, blízkymi či vzdialenými nás spája krv, jazyk, zem a kultúra.

Panteizmus - nábožensko-filozofické učenie, stotožňujúce boha s prírodou a pokladajúce prírodu za stelesnenie božstva. Súvis s rodnoverím nie je až taký zásadný ako napr. v prípade animizmu ale pár spoločných znakov s animizmom jestvuje. Božstvá su stvoritelia prírody, dokážu ju ovládať a prírodné úkazy ako dúha, blesk či  dážď sú ich prejavom. Príroda síce nie je pre rodnovercov božstvom ale je v tesnom spojení s božstvami a z toho dôvodu sú niektoré stromy, pohoria či zvieratá posvätné.  Príroda je pre rodnoverca chrám.

Veľmi vhodným záverom tohto článku by mohol byť mnou mierne upravený citát z práce Christianizácia vo včasnom stredoveku od Phdr. Rastislava Kožiaka (vedúci katedry na Fakulte humanitných vied v Banskej Bystrici):

Archaické pohanské náboženstvá nerozlišujú medzi „sakrálnym“ a „profánnym“, medzi „náboženským“ a „svetským“,  sacrum preniká celým životom spoločenstva a dáva mu význam. Jednotlivé ľudské aktivity nemajú význam samé o sebe, ale ho nadobúdajú tým, ako sa podieľajú na transcendentnej realite, ktorá ich presahuje. Vesmír, príroda a ľudská spoločnosť tvoria jeden celok, navzájom sa prelínajú a majú spoločnú vonkajšiu hranicu.

                                                                                                  Budislav