Dni sa začali skracovať a zem sa čochvíľa uloží k spánku. Na tento deň sme boli pozvaní ďaleko na západ, kde sa konal obrad uctenia si našich predkov a bohyne Mokoši. Cesta bola skutočne dlhá - našim cieľom bol hrad Podbranč situovaný na západnom Slovensku v okrese Senica. Ako sme tak dumali, prišla mi na um myšlienka zastaviť sa na druhý deň cestou domov v Nitre na obrad, ktorý organizovali Dažbogovi vnuci. Po kontaktovaní Budislava sme boli pozvaní, teda aj na obrad nasledujúceho dňa v Nitre. Priznám sa, že precestovaného veľa nemám a tak sme spolu s Kubom dúfali, že prídeme včas na správne miesto. V Trnave nám síce ušiel autobus, ale vďaka nášmu navigátorovi a zároveň hostiteľovi sme po pár telefonátoch došli na očakávané miesto. No poviem vám, že tak pekný a tichý kraj som nečakal a bol som príjemne prekvapený. Dedinka pod hradom mala velmi pekné čaro stredovekého podhradia a cítil som sa tam ozaj príjemne. Hneď ako sme sa ubytovali išli sme utíšiť hlad do miestnej krčmičky, ktorá pôsobila veľmi útulne a už o chvíľu sme sa dali do reči so zhovorčivým krčmárom.

Pomaly sa už aj stmievať začalo a tak sme sa pobrali spolu s naším hostiteľom pripraviť miesto konania obradu. Kam sme išli to sme veru nevedeli, len sme kráčali tmavou cestou a potom durchom lesom hore. Kým sa dostavila ostatná skupina ľudí z ktorých som zatiaľ takmer nikoho nepoznal, pripravili sme miesto pre slávenie tohto sviatku. Skoro by som zabudol, no ocitli sme sa na mieste kde kedysi stálo hradisko, žiaľ veľa z neho nezostalo no atmosféra tohto miesta bola čarovná. Obrad bol charakteristický a mal osobitý prístup a spôsob oslavy Mokoši, pretože hneď na úvod začali ženy spievať pieseň na počesť ich bohyne. Takisto uctenie predkov malo svojský charakter a po niekoľkých prípitkoch sa osmelil už takmer každý. Prejavenie svojej vďaky sa tak dostalo bohom i predkom, každému na koho sa spomínalo. Po obrade nálada ostala pozitívna a niektorí začali hrať na nástroje, ktoré si priniesli, ja síce bongá extra nemusím, ale čo už ak nieto bubón. Nadišiel čas hostiny a to už sme boli všetci v teple kultúrneho domu, kde sme boli pohostení ako sa patrilo a teda musím pochváliť, kaša zase raz sýta a chutná. Po pivku a dvoch poldecákoch domácej ma akosi bralo do spánku a kedže nás ráno čakala dlhá cesta, pobrali sme sa teda k spacákom.

Ranné rozlúčenie a poďakovanie nám pripravilo pozitívnu náladu na ďalšiu cestu smer Nitra. Po našom príchode do tohto historicky význameného mesta sme sa stretli s ďalšími stredoslovákmi, ktorí sa pridali k našej ceste na obrad Dažbogových vnukov. A tak sme s mojou milovanou polovičkou v sprievode Kuba a Lukáša zamierili na staroslovanské hradisko z čias Veľkej Moravy - Lupka. I keď je toto miesto prírodnou rezerváciou, miestami som mal pocit, že som v rezervácií odpadkov. Po stretnutí starých známych sme rozbehli debatu, no ani sme sa nenazdali a už sa trúbilo na začiatok obradu. Ten rovnako ako pred dvoma rokmi viedla kňažka, ktorá vzývala a velebila Matku Mokošu, bohyňu plodivej sily, patrónku žien, našu Matku Zem. Kňažka svoju úlohu zvládla výborne a som veľmi rád, že tento obrad bol v podaní ženy, kiež by ich bolo aktívnejších viac. Po skončení sme dostali na ruky nite, ktoré nám pripomínajú obrad k Mokoši a vedze, že pri písaní ju mám stále na sebe a kým ju čas nepremôže ostane na mojej ruke.

Krátku chvíľu rozjímania prerušilo trúbenie k druhej časti obradu, k ucteniu si našich predkov. Ten viedol žrec dažbogových vnukov Budislav. Zvolal našich dedov i baby k nám, nech môžme s nimi rozjímať a cítiť ich prítomnosť. Chvíle pohostenia a prípitkov sa niesli našimi ústami, a tak ako ma medovina hriala na jazyku tak ma hrial pocit z obradu pri srdci. Aby neostali duše blúdiť vo svete živých, poďakovali sme a obrad sa ukončil. Lúčenie sa s našimi známymi bolo znova to čo nemám rád, no viem že sa zase raz stretneme pri spoločnom obrade a uctení si bohov, týmo im chcem všetkým poďakovať.

Sláva regiónom západného Slovenska!

Stanislav