Naša občina organizovala v čase 16. – 24. júla školu slovanského zápasu. Podujatie sa konalo v priebehu víkendu v telocvični hlohoveckého gymnázia a v priebehu týždňa na ranči DD v Nitre. Účastníci sa zdokonaľovali v boji na päste a nohy, so sekerou či valaškou, nožom, mečom a prakom. Uff, toľko strohá informácia. Čo za ňou však stojí?

Slovo inštruktora

Slovanský zápas je bojové umenie, vďaka ktorému si náš malý národ môže stále spokojne hovieť v tejto prekrásnej krajine. Prenechám teraz slovo nášmu inštruktorovi Igorovi z občiny Rodná víra: „Pri stretnutiach s Belovom (hlava ruskej goricej borby) a chalanmi zo soboru (Ural, Sibír, ale slovanský štýl) a tiež s pár ľuďmi zo Systemy sme zistili, že štýly majú podobnú a skoro zhodnú štruktúru, aj techniku a to hlavne tú, čo je špecifická pre slovanské štýly (hlavne údery a obrana - úhyby), podobnú choreografiu cvičenia, a hlavne skoro identické princípy, logiku a tiež filozofický základ. Čo bolo pre nás veľmi prekvapujúce je, že skutočne sa aj takto empiricky potvrdilo, že štýly, ktoré sú od seba tisíce kilometrov a skoro 2 tisíc rokov mali jeden a ten istý základ, z ktorého vyšli. Pracovne nazývame prapôvodný štýl TRIZNA, pretože sa dochovalo, že pri pohrebných hostinách sa na počesť padlých aj rituálne bojovalo a s najväčšou pravdepodobnosťou to bol štýl, ktorý používali starí Slovania. Slovania boli veľmi bojovný, žiadne holubičie povahy, ako sa občas tvrdí a vedeli aj s ľahkou zbrojou dobre bojovať.“

Cvičenie

Počas celého podujatia sa na nás Dažbog usmieval tak intenzívne, až sme museli poobedňajšiu pauzu predĺžiť na štyri hodiny. Vyhli sme sa tak prehriatiu a mali sme dosť priestoru na teóriu. Počas víkendu sme cvičili v telocvični gymnázia v Hlohovci. Keďže viacero účastníkov malo k dispozícií iba ten víkend, prebiehal vtedy výber základných techník so zbraňami i bez nich, aby si každý mohol v tomto bojovom umení vybudovať základ. V nedeľu večer sme sa presunuli na ranč DD pri Nitre, kde našej veselej partii poskytol prekrásny priestor pri vode pán Dudáš. Aj touto cestou mu veľmi ďakujeme. Naďalej sme teda cvičili pod holým nebom. Rád by som napísal, že nerušene, ale vzhľadom na to, že územie ranča bolo nedávno necitlivo preťaté stavbou diaľnice, delili sme sa o životný priestor s malým stádom koní, ktoré nemalo možnosť dostať sa na svoj obvyklý výbeh a tak robili spoločnosť nám J Pobehávali, občas zazerali, občas ochutnali misku (nie jej obsah, ten sa pokúšali vyjedať priamo z kotla :) a v jednom prípade aj stan. Nuž, spojenie s prírodou. Počas týždňa sme sa venovali postupne technikám úderov a kopov, boju s mečom a najmä so sekerou. K slovu sa dostal aj tesák a boj s dvomi krátkymi zbraňami. Pri boji bez zbrane sme sa učili nielen, ako úder zasadiť, ale aj ako ho zniesť, rozobrali sme taktiku a (načo to zakrývať) svoj priestor mali aj rôzne podlé triky (podľa hesla: „teraz ho zlikviduj, čestný boj z toho spravíš, až budeš písať memoáre“). Pohyby a techniky nám boli pritom úplne prirodzené, akoby sme to mali už zakódované v krvi. Zaujímavá bola podobnosť s technikami z nemeckého stredovekého zápasu. Nemecké techniky nachádzali v slovanskom zápase svoje nemesis v podobe účinných protiútokov, rovnako vice versa. Osobne si myslím, že je to dobrý doklad o starobylosti tohto umenia.

Nielen boj

Atmosféra podujatia  bolo jedným slovom úžasná. Zišla sa nás skvelá partia zo Slovenska, Čiech a Moravy, šermiari i nešermiari, pohania i skeptickí nihilisti J Osobitne sa chcem poďakovať našej účastníčke z Moravy za jej neúnavnú gastronomickú starostlivosť. Chcel by som opísať svoje celkové dojmy, ale jednoducho to nejde. Cele podujatie bol jeden z tých zážitkov, pri ktorých treba byť, pretože sa nedajú slovami opísať. Jeden obrázok však povie viac ako tisíc slov, takže si prejdite galériu a posúďte sami. Uvidíme sa na ďalšom ročníku.

Preslav