Už po šiesty krát usporiadala naša občina Dažbogovi vnuci oslavu Kračuna - zimného slnovratu v „novodrevnom“* slovanskom duchu. A ak ma pamäť neklame je to druhý Kračún, ktorý sme organizovali spoločne s našimi bratmi- rodnovercami z občiny Perunov kruh Nitra. Hoci od istého času nie som veľkým fanúšikom reportážií so sviatkov, rozhodol som sa, že v prípade tohoročného Kračúna spravím výnimku. Dôvodom tejto výnimky je výnimočnosť tohoročnej oslavy znovuzrodenia všehomíru. Niežeby predošlé ročníky nestáli za zmienku, veď každý Kračún je iný a niečím svojský, no tieto Kračunské hody boli predsa len o čosi onakvejšie, svojskejšie. 

Náš prvý kračunský obrad sa uskutočnil v roku 2006 na Lupke. Od nasledujúceho roka sme však tento sviatok začali svätiť na Jelenci uprostred Tríbečských lesov. Tejto niekoľkoročnej tradícii sme zostali verní dodnes. Jelenecké lesy plné dubov, stromov posvätných nielen pre našich slovanských predkov, boli našimi hostiteľmi i tento rok. Obrad sa konal v sobotu, no prípravy na sviatok sa započali už v piatok. Kračún je v podstate najdôležitejším rodnovereckým sviatkom a tak je práce veru neúrekom. Našťastie väčšina rodnovercov nemá obe ruky ľavé a tak všetky prípravy na sobotňajší obrad mohli prebiehať bez chvatu a zbytočných stresov, ktoré by nepatrične poškvrnili posvätnosť Kračúnu. Bratia z Perunovho kruhu si vzali na starosť prípravu božišťa - obradného miesta a musím povedať, že ich dielo si zaslúžilo pochvalu a snáď sa obradisko pozdávalo aj bohom a predkom a nerozhnevalo ani duchov tamojšieho lesa. Žiadne veľké nešťastie sa počas Kračuna neudialo a tak verím, že tomu naozaj tak bolo. Zatiaľ čo Perunov kruh pracoval na neďalekom kopci na príprave obradiska, my ostatní čo sme ostali na chate sme tiež nezaháľali. Veď všeličo bolo treba vyhotoviť. Drevo narúbať, fakle vyrobiť, rituálne masky spraviť i jedlo na hostinu uvariť. Varili hlavne ženy, ale občas im v kuchyni aj chlapi pomáhali (alebo skôr zavadzali?). Varila sa typická vianočná kapustnica s klobásou a pre tých, čo neradi mäso, prichystali naše kuchárky tekvicovú polievku. Okrem toho sme sa na poobradnej hostine hostili aj všakovakými slanými i sladkými pochúťkami, ktoré doniesli jednotliví súverci a venovali na spoločný „švédsky stôl“.

Obrad sa začal v sobotu večer, konkrétne 17. decembra tesne pred zotmením obradným vykresaním posvätného tzv. nového ohňa. Ešte pred tým sa však udial rituálny súboj medzi starým a novým rokom, čo bola novinak tohto roka. Disciplínou tohto súboja bolo preťahovanie sa lanom. Vybraní účastníci obradu sa rozdelili na dve skupinky. Členovia jednej si nasadili na tvár obradné masky so symbolmi slnka a života, to bola novoročná „grupa“. Členom druhej, teda „staroročnej grupy“ pripadli masky pomaľované znakmi mesiaca, noci a smrti. Že víťazmi sa stali „novoroční“ je asi každénu jasné. Inak to dopadnúť ani nemohlo, pretože všetko staré musí raz ustúpiť novému a čo ja slabé (staré) zahynúť musí. Po tomto rituálnom súboji nasledovalo už spomínané vykresanie nového čistého ohňa, ktoré symbolizuje narodenia slnečného dieťaťa ako aj začiatok nového roka, znovuzrodenie sveta.

A potom zneli zvuky bubnov, píšťal i gájd ako aj chválorečenia, zariekania a modlitby. Zámerne sa nebudem detailne vyjadrovať k ich obsahu, pretože obrad nie je svetské divadlo, ale divadlo posvätné, určené len zraku účastníkov obradu. A hoci to tak na prvý pohľad môže vyzerať, prítomní, v kruhu stojaci rodnoverci nie sú len pasívnymi dívákmi divadla, ktoré predvádzajú žrecovia, ale aktívnymi, hoci zväčša mlčiacimi účinkujúcimi. Ich účasť je nemenej dôležitá ako prítomnosť žreca.

O niečom z obsahu obradu sa predsa len musím zmieniť.

V úvode som spomínal, že tento Kračún bol niečím vynimočný. Ozvláštnením obradu bol nesporne akt prijatia duchovného mena. Rady našej rodnovereckej obce rozšíril Zdravoslav. Ja mu i touto cestou želám, aby naplnil obsah svojho mena. Želám mu aby bol nielen nositeľom, ale aj šíriteľom zdravého ducha a všetkého, čo tento pojem v sebe skrýva. Druhým prvkom vďaka, ktorému možno nazvať tohoročný Kračún výnimočným je Vyhlásenie Perunovho kruhu. Jeho hlavnou myšlienkou bolo zdôrazdniť spätosť rodnoverca s rodnou zemou, rodným krajom. Perunov kruh vo svojom vyhlásení vyzýva všetkých rodnovercov, aby nielen slovami, ale predovšetkým skutkami vyjadrili svoju úctu k rodnej matke zemi.  Tým skutkom má byť kúpa, vlastnenie a následné hospodárenie na kúsku vlastnej zeme. Perunov kruh sa domnieva, že jednou z hlavných príčin súčasnej (morálnej i ekologickej) krízy je strata priameho kontaktu človeka a pôdy či prírody ako takej. A čo je veľmi smutné, zem nasiaknutá krvou a potom našich predkov sa stále vo väčšej miere stáva majetkom „zahraničných investorov“ a my sa stávame „bezzemkami“, ktorí sú nútení prenájímať si vlastnú zem. Zhruba o tom je Vyhlásenie či skôr výzva Perunovho kruhu, ku ktorej sa i my, Dažbogovi vnuci pridávame.

Po obrade sme sa pomaly presunuli na chatu, kde sa pilo, jedlo, spievalo, skrátka hodovalo tak ako sa na taký významný sviatok patrí. Nuž, takéto boli Kračunské hody 2011. Niežeby boli bezchybné (našlo sa zopár „kazov vo vzore“), ale i tak som sa vrátil do všednej reality s dobrým pocitom, že som bol súčasťou niečoho správneho a výnimočného. 

* rozumej novodrevný – staronový. Ideovým, duchovným žriedlom pre rodnoverie sú staroslovanské predkresťanské tradície, avšak nemožno tvrdiť, že rodnoverecká obradnosť a duchovno je totožná s tou staroslovanskou. Nesnažíme sa len napodobňovať minulosť, žijeme v prítomnosti a tak vytvárame i novú budúcnosť.