I.

V korune posvätného dubu, v nebeskom kráľovstve Prav, v ktorom sídlia bohovia, sa ozýval prenikavý detský plač. Bol to plač novorodenca. A ktože sa to narodil? Božič Dažbog, syn nebeského kováča praboha Svaroga a veľkej bohyne Matky, Mokoše. Hrdá a dojatá Mokoša leží na posteli vo svojej striebornej komnate a snaží sa utíšiť svojho zlatovlasého syna, ktorý jej leží na prsiach. Zaľúbene i ustarostene na neho hľadí a takto mu šepká do ucha:

„Tíško Dažbog, neplač. Celý svet sa teší tvojmu narodeniu, vtáky, zvery v lese i ľudia budú na tvoju počesť jasať. Keby si len vedel čo ťa čaká a neminie. Tvoja púť na ktorú sa čoskoro vydáš nebude ľahká, tak ako cesta každého hrdinu. Kiežby si bol len človekom a nie bohom a ja by som nemusela hľadieť na tvoj neľahký osud plný nebezpečenstva.“

Do Mokošinej komnaty pomalým, ustatým krokom vstúpi Svarog. V pravej ruke má obrovské kladivo, v ľavej drží kliešte. Tieto nástroje mu kedysi dávno-pradávno daroval Veľboh, mocný vládyka bohov, aby pomocou nich Svarog ukoval Slnko, Mesiac i hviezdnatú oblohu. Jeho dielo je odpočiatku tŕňom v oku Veľbohovmu zlomyselnému dvojčaťu Černobohovi, ktorý nenavidí svetlo i všetko živé, ktoré vďaka nemu prekvitá. Preto sa usiluje s pomocou svojej armády drakov zmariť Svarogove dielo. Svarog má denno-denne veľa roboty, aby ponaprával škody, ktoré na nebi napáchal Černobog a jeho dračie vojsko. Nekonečne veľa hviezd už Svarog ukul a na nebo zavesil, ukul i striebristý Mesiac, no až dnes dokončil Slnko, ten obrovský žeravý kotúč z číreho zlata. Keby nebolo toho odporného Černoboha už by bol dávno hotový. Hoci je Svarog boh, predsa aj on cíti únavu i bolesť vo svojich starých kostiach. Neraz už zatúžil po osude smrteľníkov, údel bohov vie mať niekedy poriadne trpkú chuť. Nuž, ale bedákanie ešte nikomu nepomohlo a okrem toho Svarog dal slovo Veľbohovi, že dokončí Slnko a až pokiaľ nespolodí syna, svojho nástupcu, bude sa riadne starať o nebeskú klenbu. A tá chvíľa konečne nastala. Slnečný kotúč už visí na nebi a narodil sa mu syn Dažbog, zázračné zlatovlasé dieťa, ktorého príchod predpovedali Rožanice, tri slepé sudičky, ešte skôr než Veľboh s Černobohom stvorili pevninu. Ale vráťme sa do striebornej Mokošinej komnaty. Svarog práve odložil svoje kováčske náčinie, pristúpil k posteli a takto sa prihovoril svojej božskej manželke:

„Ech, ale som sa zase nalopotil. Veru tvrdý chlebíček je byť nebeským kováčom a hospodárom. Čo je najhoršie, sily mi už na to nestačia, slabnem a cítim, že potrebujem odpočinok a dlhý, výdatný spánok.“

Mokoša zdvihne zrak k Svarogovi a chápavo sa na neho usmeje.

„Vitaj muž môj. Veďže už len toľko nestonaj, tu si ku mne sadni, oddýchni si. Pozri na svojho syna, nástupcu. On ťa vyslobodí z tvojich múk. No len pozri aký je rúči a utešený“

Svarog poslúchne Mokošu a sadne si na okraj postele. Mocnou, mozolnatou dlaňou jemne pohladí Mokošu po vlasoch tmavých ako úrodná černozem a hrdo si obzerá svojho syna.

„Pravdu máš, krásny je po tebe, Mokoša moja, a azda bude mocný po mne. Už bol najvyšší čas splodiť potomka, dediča, ktorý zasadne na slnečný trón. Už som aj podkul jeho slncového koňa, snehobieleho žrebca Zlatogora. No zapriahnuť ho do  zlatom kovaného záprahu môže len on.“

Mokoša na chvíľu podá Dažboga svojmu otcovi do náručia. Ten sa tejto úlohy ujme veľmi rozpačito. Jeho mocné ruky sú zvyknuté zvierať kladivo, nevie ako má zaobchádzať s niečím tak krehkým ako je dieťa. Zatiaľčo sa vydesený Svarog snaží čo najnežnejšie zvierať v náručí svojho syna, Mokoša vstane z postele a s úškrnom na perách si vezme na ruky svojho syna čo Svarog ocení hlbokým odfuknutím. Mokoša pristúpi k oknu, zamyslene sa zahľadí do diaľky a vyjaví svojmu mužovi obavy, ktoré ju sužujú.

„Pradiem niť osudu nášho syna a nejeden uzlík je v nej. Som bohyňa, no predsa nič nezmôžem pretože Osud je mocnejší ako ja. On vedie moje prsty, ja som len jeho nástrojom. Tak rada by som nášho syna uchránila pred nástrahami, ktoré ho čakajú. Černoboh a jeho démoni mu budú neustále v pätách“

Svarog k nej zozadu pristúpi, chytí ju za ramená a pootočí k sebe. Hľadiac jej uprene do očí takto k nej prehovorí:

„Veru, pred svojim osudom nik neujde, ale Dažbogovi som ukul štít so slnečného svitu, ten ho ochráni. A jeho kôň je rýchly ako blesk, môj brat Stribog do neho vdýchol ducha víchrice. Keby bolo najhoršie pomôže Dažbogovi Stribogov syn Perun, ten už nejedného démona zahubil“.

Svarog si pri posledných slovách zívol a jeho hlas zoslabol. Ešte nikdy necítil takú neprekonateľnú potrebu si pospať.

„Ach, ale som unavený, musím si ja zdriemnuť žena moja. Nastal čas, aby sme sa rozlúčili“, tieto slová sa ustatému Svarogovi ledva vydrali z úst. Na rozlúčku nežne pobozkal Mokošu a Dažbogovi na chvíľu priložil na tváričku svoju ťažkú dlaň akoby mu chcel odovzdať posledné zvyšky svojich síl. Potom jemne pootvoril synovi ústa, zhlboka sa nadýchol a svoj výdych vpustil do synovych úst. Synova tvár sa na krátku chvíľu rozžeravila sťa horúce železo a z očí sa mu zaiskrilo ako keď kladivo udrie o nákovu. Mokoša sa so slzami štastia i bôľu pozrela raz na muža, raz na syna. A keď sa znova pozrela na Svaroga, stál či skôr hrbil sa pred ňou vetchý starec, ktorý s roztraseným krokom opustil Mokošinu komnatu.

„Vyspi sa Svarog, nech žiadna Mora neruší tvoj pokojný spánok“, láskyplne i ustarostene zvolá za ním Mokoša.

Pozrie sa na syna, ktorý medzičasom akosi podrástol a oťažel zatiaľčo jeho otec sa cvrkol na bezmocného starčeka. Niet pochýb o tom, čo sa tu udialo. Mokoša vedela, že sa to stane, no netušila, že to všetko príde tak náhle.

Tak sa Svarog predsa len dočkal. Vykonal čo bolo treba, naplnil svoj osud. Ukul nebesá, nekonečno hviezd a strieborný Mesiac i zlaté Slnce na nebesá povesil. Zasial semeno do lona Mokoše, bohyňe plodnosti, zeme i čarov. Semeno vyklíčilo a narodil sa Dažbog predurčený k tomu, aby sa stal nebeským vozotajom, ktorý deň čo deň so Slnkom obíde celý svet z jedného konca na druhý. A tak sa smel Svarog odobrať k zaslúženému spánku podobnému smrti ľudí. Uľahol do dutého kamenného vajca, ktoré zniesol na počiatku času vták Ohnivák. Podľa veštby Rožaníc sa má Svaroh z vajca „vyliahnuť“ a teda znovuzrodiť keď sa Černobogovi podarí ukradnúť Slnko a vysušiť nebeskú rieku života. Tá vyviera spod žiarivo bieleho kameňa Alatyra, v ktorom je zakliata najvyššia Múdrosť. Alatyr i prameň rieky života stráži najmocnejší a najzúrivejší spomedzi bohov, hromovládny Perun. Do kameňa osudu je však vytesané, že ani on nedokáže na konci zlatého veku zabrániť Černbogovi v jeho diele skazy... .

II.

Mokoša usúdila, žeby jej i Dažbogovi potom všetkom prospela prechádzka. Dažboga zavinula do striebrom vyšívanej šatky a zavesila si ju cez rameno. Ladným krokom schádzala po nekonečných schodiskách krištáľového paláca, ktorý stvoril Veľboh tak, že si to jednoducho prial a vyslovil svoje želanie nahlas. Nie nadarmo bol Veľboh starešinom bohov, jediný kto sa mu odmietal podriadiť bol jeho brat Černobog. Mokoša vyšla na nádvorie a kráčala smerom k Iriji, háju blaženosti. Kým ta došla, rozprávala malému Dažbogovi čo je to vlastne tá Irija.

„Rožanice, u ktorých som sa kedysi dávno naučila všetkému čo viem mi prezradili tajomstvo tohto čarovného hája.“ Začala svoje rozprávanie Mokoša usmievajúc sa na svojho milovaného syna.

„Vždy keď zomrie človek, jeho duša, teda životná sila, sa premení na semienko, z ktorého v okamihu vyrastie strom v Iriji i v ľudskom svete, teda na zemi. Pravda, tie ľudské stromy nie sú také mohutné ako tie naše a aj rastú oveľa pomalšie. U ľudí je všetko inak, ale o tom ti porozprávam niekedy nabudúce.“ Mokoša sa na chvíľu zahladeľa na syna v náručí, ktorý vyzeral akoby všetkému čo vravela dokonale rozumel.

„Takže všetky tieto obrovitánske stromy sú vlastne ľudské duše.“, pokračovala Mokoša v o svojom rozprávaní.

„ Človek však nemá len dušu, ale i ducha. Duch človeka zodpovedá charakterovej vlastnosti človeka, ktorá ho najlepšie vystihuje. A tento duch putuje po smrti do podzemnej ríše zvanej Navia, kde sa vtelí do podoby nejakého zvieraťa. Tak napríklad duch nebojácneho človeka sa premení na vlka, usilovného na včelu a prešibanec skončí v líščom kožuchu. A pánom týchto zvierat a iných podzemných tajomstiev a pokladov ukrytých v Navii je tajomný boh Veles, ktorého ešte nik nevidel, dokonca ani samotný Veľboh. Áno Dažbog, tak je to. Negúľaj na mna tie svoje okále“, ukončila svoje rozprávanie Mokoša, figliarsky sa usmiala na syna a ukazovákom mu jemne stlačila nos načo sa ten radostne rozosmial sťa by ho pošteklila. Irija je skutočne zázračné miesto, pomyslela si Mokoša kochajúc sa pohľadom na mohutné stromy a pestrofarebné kvety, ktorých vôňa bola taká omamná, že Mokoša zabudla na všetky starosti, ktoré mala o svojho syna i osud sveta. V diaľke zrazu zbadala akýsi pohyb. Na čistinke obkolesenej stromami, ktoré pripomínali pozemské brezy sa pásol akýsi vták. Ťahal za sebou nádherný chvost, ktorý sa ligotal akoby bol posiaty smaragdami. A jeho spev bol krajší než spev Alkonostov, bytostí, ktoré mali telo vtáka a hlavu mladej panny. Boli v nich vraj zakliate duše dievčat, ktoré si vzali život kvôli neopätovanej láske. Ich dojemný spev sa často rozliehal po Iriji. Ale spev toho čudesného vtáka, ktorý k sebe tak vábil Mokošu bol iný, nebolo v ňom ani trocha smútku. Bol opojný a sladký ako medovina a Mokoša pridávala do kroku, len aby čím skôr uvidela zblízka toho tvora, ktorého spev ju tak očaril. Už bol len na pár metrov od nej, keď sa náhle zotmelo. Ľúbezný vták so smaragdovým perím sa premenil na obrovského havrana, ktorý začal prenikavo krákať. V zápätí sa prihnal silný vietor, ktorý ohýbal mohutné konáre Irijských stromov sťa by to boli len steblá trávy. Zo všetkých strán sa ozýval hukot a praskanie dreva a ohlušujúce škriekanie havrana. Mokoša pevne zvierala v náručí vystrašeného Dažboga a obzerala sa na vôkol hľadajúc odpovede i únikovú cestu z pasce, ktorú jej ktosi nastražil.

III.

Veľký havran stojaci pred Mokošou sa odrazu premenil v desiatky či azda stovky menších havranov, ktoré začali krúžiť nad Mokošou s malým Dažbogom. Kde sa vzal-tu sa vzal, pred Mokošou zrazu stál v celej svojej kráse Černobog. Od hlavy po päty odetý vo svojom čiernom plášti s tajomnými bielymi znakmi. Spod kapucne, ktorá mu zahaľovala takmer celú tvár, vykúkal len mrazivý, zlovestný a predsa tak očarujúci úsmev. Vedľa neho stojí, či skôr sa hrbí, jeho syn Zmej, ktorého splodil s kráľovnou hadov, desivou strážkyňou brány podsvetia, ktorú ľudia volali aj Baba Jaga. Mokoša sa celá roztriasla, ale súčasne do nej vstúpilo aj veľké odhodlanie brániť syna. Ostatne, nie je to jej prvé stretnutie s Černobogom.

„Och, aká dojemná rodinná scéna, cha-cha!“, ozve sa hlboký Černobohov hlas zakončený ironickým rehotom. Černobogov úsmev sa však náhle mení v nenávistnú grimasu, na ktorú Mokoša reaguje územčistým pohľadom.

„Ten malý pankhart sa nikdy nemal narodiť“, pokračuje Černoboh, jeho hlas prehluší burácajúci vietor aj krákanie jeho havranov.

„Akoby nestačilo, že Svarog zavesil na nebo to odporné žiarivé slnko. Teraz by ho mal ešte ten tvoj zlatovlasý zasran vláčiť z jedného konca sveta na druhý? Vezmi jej to dieťa, chcem ho živé alebo mŕtve!“, zareve Černoboh a posotí Zmeja smerom k Mokoši.

Černobohov syn Zmej sa pomalým, plíživím krom približuje k Mokoši. Už- už chce zaútočiť, načahuje svoje ruky pokryté hadími šupinami a ukončené ostrými drápmi, aby násilím vytrhol Dažboga z náručia Mokoše. Tá však znenazdajky vytiahne zo svojho záňadria vreteno zakončené ostrým strieborným hrotom a bodne ním Zmeja do pravého oka. Zmej s ohavným škrekom ustúpi a od bolesti sa zvalí k zemi a následne sa začne plaziť k otcovym nohám. Černoboh si zhnusene odpľuje a kopne Zmeja, ktorý už pred ním kľačí na kolenách do hrude takže sa zvalí na zem a zo strachu pred otcovym hnevom sa premení na hada a zalezie pod najbližší kameň.

„ Ech, na nikoho sa dnes nemôžem spoľahnúť!“, nasrdene zvolá Černoboh a spoza plášťa vytiahne svoju dlhú dýku. Jediným skokom sa dostane do tesnej blízkosti Mokoše a chystá sa prebodnúť srdce plačúceho Dažboga. No v tom istom okamihu keď Černobog letí vzduchom, Mokoša vyberá vrecko s čarovným práškom a obsype okolo seba ochranny kruh.

„ Cez tento čarovný kruh sa k Dažbogovi nedostaneš! Ochránim svojho syna, nie som taká bezmocná ako si sa domnieval. Podcenil si ma, ty slizký červ!“, zvolá Mokoša na zarazeného Černoboha, ktorého ochranný kruh odsotil na niekoľko metrov od Mokoše. Mokoša vedela, že kúzlo prášku z irijských bylín účinkuje len krátko, ale aspoň získala trocha času. Černoboh sa už medzičasom spamätal a rázne vykročil k statočnej, no bezradnej Mokoši. V tom sa ozval strašný hrom a ako blesk z jasného neba sa zjavil pred Černobohom nebojácny a nepremožiteľný Perun, pán nebeských vôd, ktorému služia hromy i blesky. V rukách zviera svoju ohnivú sekeru ktorá je postrachom drakov, sluhov Černoboha.

„ Hrom do teba, ty zlosyn!“, zareve Perun-hromovládca na Černoboha tak mocne až sa zem zatrasie.

„ Áá, Perun, hromotĺk“, zasmeje sa Černoboh, ktorý sa už stihol spamätať zo šoku, ktorým mu spôsobil Perunov príchod.

„Už len ty si nám tu chýbal. Prac sa mi z cesty, ty slabomyselný silák!“.

Začal sa nemilosrdný súboj. Burácal vietor, duneli hromy a z oblakov pršali blesky sťa ohnivé šípy. Perun je síce mocný, ale zato trocha nemotorný a tak sa Černobohovi darí uhýbať sa jeho mohutnej sekere. Pokúša sa Peruna zraniť svojou dýkou, ktorej hrot bol namočený v smrteľne jedovatej krvi Baby Jagy. Peruna však chráni brnenie ukuté v Svarogovej vyhni. Černoboh si uvedomí, že Peruna nemôže poraziť tu, v Iriji, kde sú Perunove schopnosti znásobené a naopak on, Černoboh tu nemôže použiť všetky svoje čary. Odhodí teda dýku na zem, zodvihne ruky nad seba v bezbrannom geste a začne pomaly ustupovať.

„Tentokrát ste vyhrali, ale ja, ja sa vrátim. Dažbog zapamätaj si moju tvár“, pritom ukáže prstom na Dažboga, „ešte sa stretneme! Svetlo nikdy neporazí tmu, zasejem zmätok do ľudských duší a ich srdcia naplním chladom a sebectvom. Ano, človek bude mojim spojencom a s jeho pomocou zvíťazím. Buď pripravený Dažbog, ten čas sa blíži!“, vychŕli zo seba Černoboh svoju kliatbu.

„Tak ty sa ešte opovažuješ vyhrážať?!“, zvolá rozzúrený Perun a s celou silou sa sekerou zaženie na Černoboha. Ešte skôr než sa ho stihne dotknúť horiace ostrie Perunovej sekery, sa Černoboh premení na havrana a odletí. Perun si okamžite zvesí z chrbta luk a začne po ňom strielať svoje ohnivé šípy. Černoboh je však rýchlejší a mizne v diali... .

Zahnal Perun-hromovládca zradného Černoboha. Ubránil božiča Dažboga – slnečné dieťa, zachránil všehomír pred temnotou večnej noci. Bolo to však len dočasné víťazstvo bohov svetla. Černoboh, pán chaosu a temnoty, po čase opäť zosnoval plán ako sa zmocniť vlády nad svetom. A takmer sa mu to aj s pomocou Morany, bohyne zimy a smrti, podarilo. Ale, to už je iný príbeh...

Text: Budislav

Ilustrácie: Maxim Sukharev