Poznanie vlastnej kultúry zahŕňa aj poznanie vlastnej histórie. Preto som sa rozhodol napísať sériu kratších článkov o dejinách Slovanov.

Zavádzajúci nadpis, viem. Ak ste zvedaví, čo to znamená, treba dočítať do konca J Na slkonku 4. a začiatkom 5. storočia dochádza v Euópe k sťahovaniu národov. Ugrofínska migrácia sa udiala dokonca až v 9. storočí. Rímsky svet a jeho vyspelá civilizácia sa takmer zrútila, no jej helenizovaná podoba pretrvala v Konštantínopoli ešte jedno milénium (koniec koncov, Byzantínci sami seba počas celej svojej existencie označovali ako Romanoi). Rímske posádky opustili aj Panóniu a Noricum. Tu sa úsídlili najskôr viaceré germánske kmene, po nich Huni. V dôsledku meniacich sa politických a hospodárskych pomerov, keď jedny etniká utekali pred Hunmi, iné zobrať si z rímskeho impéria svoj diel koláča, dochádza aj v Zakarpatí k postupu slovanských kmeňov. Ich motivácia? Ako u každého národa tej doby: nové územia, nové pôda, na ktorej možno uživiť čoraz väčší počet kmeňových príslušníkov. A v neposlednom rade aj korisť, ktorou sa dala slušne pozdvihnúť životná úroveň. Panónia bola voľná, panstvo Hunov skončilo porážkou na rieke Nedao, kde Atilových synov rozprášila koalícia germánskych kmeňov. Zo svojej pravlasti sa do tohto priestoru pohli slovanské kmene.

Téma pravslasti Slovanov už bola prebratá viacerými autoritami, no k jednoznačnému záveru neprišiel zatiaľ nikto. Známe je len to, že sa musela nachádzať v blízkosti Baltov, kedže tu existuje kultúrne prepojenie (ako príklad uvediem baltického boha blesku Perkunasa). Túto tému rozoberiem neskôr v inom článku.

Slovania pri svojom pohybe na juh prekryli zvyšky germánskeho a keltského obyvateľstva. Kedy presne prechádzajú Karpaty nevieme, kedže v tej dobe sa stále nachádzali mimo zorného poľa historikov a geografov. Archeologické doklady hovoria o 4. storočí, spočiatku na Východoslovenskej nížine. Najväčší prúd prišiel z Povislia cez Moravskú bránu a zapáčilo sa mu v Dolnomoravskom úvale a juhozápadnom Slovensku. Ich pôvod s istotou určiť nemožno, zaujímavé ale je, že sa nazývali Slovenmi. Rovnako sa nazývajúca kmeňová skupina obývala Novgorod, kde mala vlastnú štvrť, a to ešte v 13. storočí.

A vysvetlenie nadpisu? Narazil som aj na teóriu, že Slovania sú v strednej Európe autochtónnym obyvateľstvom. Dočítať sa o nej môžete v článkoch a iných publikáciách Cyrila Hromníka. Teória hovorí o stredoeurópskom pôvode Slovanov a ich ovplyvňovaní indickým obchodom. Ak niekoho táto teória zaujala, môže sa o nej dozvedieť viac tu http://vimeo.com/15837254 (prednáška pána Hromníka), poprípade sa trochu pomotať v dobrej knižnici.

Po príchode sa už dostávajú Slovania do pozornosti neskoroantického sveta.Viacerí autori sa zmieňujú o tom, že Slovania obývali dnešné územia už od polovice 5. storočia. Byzantský diplomat a cestovateľ Priskos sa zmieňuje v roku 448 o Slovanoch, s ktorými sa stretol niekde v karpatskej kotline na ceste k Attilovi. Mimochodom, je to prvý autor, ktorý označuje medovinu ako typický slovanský nápoj J Pre nás zaujímavý je ešte známy autor Iordanes. V spise O pôvode a činoch Gótov spomína slovanské kmene Veletov, Antov a Sklavínov, ktoré postupovali spolu s Gótmi proti východnej časti rímskeho impéria.

No najdôležitejšie správy o Slovanoch v tomto období nám podáva (opäť) byzantský autor Prokopios vo svojom diele Histórie. „Slovenom a Antom nevládne jednotlivec, ale už oddávna žijú v demokracii a preto šťastie i nešťastie, úspech rovnako ako neúspech sú pre nich spoločnou vecou.“ Spomína sa aj náboženstvo: „Majú jedného boha, tvorcu blesku, ktorého považujú za jediného pána všetkých vecí, prinášajú mu ako obeť býkov a robia aj iné posvätné obrady. Uznávajú rieky a víly a iné božstvá, prinášajú im obety a pomocou nich veštia.“ Ako vlastne títo najstarší Slovania vyzerali, ako žili? „Všetci majú jeden spoločný jazyk. Ani výzorom sa od seba nelíšia. Vzrastom a ohromnou silou sa líšia od ostatných. Kožu a vlasy nemajú ani celkom svetlé, ani tmavé, ale sú skôr gaštanoví. Bývajú v chatrčiach, často od seba rozptýlení. Večne sú pokrytí špinou, chudobní, no nie zlomyseľní.“ Dobrosrdečnosť napriek chudobe Slovanom vydržala dlho, ešte v 12. storočí kňaz Helmond, autor Slovanskej kroniky, píše: „Sám som zakúsil, čo som predtým vedel iba z počutia, že totiž nijaký národ, pokaľ ide o pohostinnosť, si nezaslúži väčšiu úctu ako Slovania.“ Ktovie, čo by napísali kronikári o našej pohostinnosti dnes? Námet do diskusie J Nakoniec nám čosi zanechal aj Pseudo-Mauríkios: „K cudzincom sú láskaví a ochotne ich sprevádzajú z miesta na miesto, v prípade potreby ich chránia a ak hosť pre nedbalosť hostiteľa utrpí škodu, vtedy ten, kto mu ho zveril začne proti nemu vojnu, pokladajúc si za svätú povinnosť pomstiť hosťa.“ A ešte perlička z toho istého diela: Slovanské ženy sú počestné nad všetku ľudskú prirodzenosť. Väčšinou pokladajú smrť svojich mužov za svoj koniec, nepokladajúc vdovstvo za žitie.“

V novej vlasti pestovali Slovania jačmeň, proso, pšenicu a raž. Kedže územie od Dunaja až po Karpaty bolo zalesnené (dôkaz o tom je na slávnej Ptolemaiovej mape, kde sa tento les nazýva Lúna hýle – Mesačný les a Karpaty v nej nájdete pod nazvom Sarmatské hory), vďaka lovu sa na slovanskom menu objavovalo kvalitné mäso. Les tiež poskytoval dostatok včelstiev a malej zveriny, preto sa z týchto oblastí darilo tradičnému slovanskému exportu: medu, vosku a kožušinám. Ako o slovanských krajoch píše Pseudo-Mauríkios: „Majú hojnosť všelijakého dobytka i poľnohospodárskych plodín, uložených na hromade v jamách, najmä prosa a pšena.“

Pri príchode do novej vlasti sa len máloktorému národu v dejinách podarilo vyhnúť sa konfliktom. Slovania touto výnimkou v istej miere boli (aspoň v Karpatskej kotline, v Byzancii si svoje miesto museli Slovania tvrdo vybojovať). Ako som už ale písal vyššie, v tomto období mal každý národ na rovnakom stupni spoločenského vývoja vo zvyku vylepšovať svoju ekonomickú situáciu príležitostným lúpením a nájazdmi. A Slovania sa tejto kratochvíli venovali často a úspešne. V polovici 6. storočia sa Slovania spojili s Gepidmi a v januári 550 ich trojtisícové vojsko plienilo Tráciu a Ilýriu. Po tomto úspešnom začiatku výpravy pokračovalo v lete pochodom na Solún a Hildigis. Iné slovanské vojsko čítajúce 6000 jazdcov bojovalo spolu s ostrogótskym kráľom Totilom proti byzanstskej armáde v oblasti dnešných Benátok (žeby ich názov Venezia súvisel dáko s Veletmi? J). Nasledujúceho roku (551) Slovania porazili v bitke pri Hadrianopole byzantskú západnú armádu, vďaka čomu sa mohlo začať slovanské osídľovanie Balkánu. Do roku 588 sa Slovania pohybovali v Macedónií, na Peloponéze, v Trácií a Thesálií. Pri pohľade na mapu musí človek užasnúť nad rýchlosťou osídľovania. Slovanské obydlia boli tak blízko samotného Konštantínopola, že keď si Slovan kýchol, cisár v paláci zvolal Na zdravie. Správu nám o tom zanechal Ján z Efezu v diele Dejiny cirkvi (ukážka je krátená pre potreby článku): „V treťom roku po smrti basilea Justína a za vlády víťazného Tibéria vytiahol prekliaty národ Slovanov, prešiel celou Heladou, zaujal veľa miest a pevností a kraj a usadil sa v ňom slobodne a bez obavy ako vo svojom vlastnom. Mali v kraji voľné ruky, obsadili a šírili sa, kým ich boh nevypudil. Ovládli, pálili a rabovali až po vonkajšie múry Carihradu, takže všetky cisárske stáda ukoristili. Do dnešného dňa bývajú, sedia spokojne v romajských (byzantských) provinciách bez starostí a strachu, naučili sa viesť vojnu lepšie ako Romajovia.

Ako vlastne Slovania bojovali, keď dokázali porážať aj dobre vyzbrojené a organizované armády neskoroantického sveta? Ešte raz sa obrátim na Pseudo-Mauríkia. Pretože Slovania nestrpeli nad sebou nadvládu a navzájom sa nenávideli, nepoznali bojový šík a neradi bojovali v uzavretých oddieloch. Ako zbraň nosili dva krátke oštepy a maľované štíty. Radi používali luky a šipy si napúšťali prudkým jedom. Ak sa už museli biť na otvorenom teréne, najskôr sa pokúsili nepriateľa zastrašiť a ak cúvol, vyrazili naň. Ak nie, väčšinou sa obrátli a ušli do lesa, v ktorom vedeli zručne bojovať. Povestná bola aj krutosť Slovanov. Ak už mali dosť koristi aj otrokov a nemohli si dovoliť odniesť viac, dobytok a zajatcov nahnali do stodoly, ktorú podpálili. Ich repertoár bol však pestrý. Napríklad po bitke pri Hadrianopole zajali byzantského generála Azbada, ktorého popravili tak, že si z jeho chrbtovej kože narezali remene a takto ho hodili do ohňa. S obľubou narážali zajatcov na koly, utĺkali ich palicami a zaznamenaná je aj poprava byzantského hodnostára, kedy Slovania sklonili k sebe dva mladé stromy, ku každému priviazali jednu ruku a jednu nohu. Následne stromy pustili.

Na svoje vojnové umenie boli Slovania aj náležite hrdý. Nedá mi teda takto na záver nespomenúť slávny výrok náčelníka Dauritasa (Dobretu), ktorý vyslovil na žiadosť avarského kagana Bajana, aby sa Slovania podrobili Avarom: „Ešte sa taký nenarodil a neobjavil pod Slnkom, ktorý by dokázal našu silu zlomiť. My sme si privykli, že vládneme iným krajinám a nie, aby niekto iný vládol nad našou. V tom sme istý, kým existujú vojna a meče.“

Príchod Slovanov zmenil dejiny strednej a južnej Európy a uzavrel veľké sťahovanie národov. V ďalšom článku, ktorý dúfam čoskoro dokončím, popíšem čosi o Samovej ríši.