Kroniky a iné pramene poskytujú k staroslovenskému pohanstvu skromné a mnohokrát i skreslené údaje, čo zvyšuje význam nepriamych informácii rôzneho druhu. Patria k nim toponymické názvy, fragmenty v ľudovej ústnej tradícii a porovnanie s rovnakými vývojovými typmi etnických spoločenstiev, ktorých náboženské predstavy sú známe. Najstaršie zmienky o konkrétnych božstvách obsahujú toponymické názvy doložené v 13. a 14. storočí. Roku 1264 daroval uhorský kráľ Belo IV dedinu Perun medzi Dunajom a Rávou pri Mošonskom hrade Kal do trvalého vlastníctva Lippoldovi. Význam obce Perín v okrese Moldava nad Bodvou uvedenej v dokumente z roku 1220 ako Peruen vystupuje do popredia vzhľadom  na existenciu lokality Peryn nedaľeko Novgorodu, kde podľa Novgorodského letopisu stála socha Perúna. Existenciu kultových miest v tejto lokalite potvrdili aj archeologické výskumy. Na severovýchodnom Slovensku bol aj Perúnov háj, písomne doložený v roku 1337. Najvýznamnejším dokladom zo 14. storočia je listina z roku 1347 vzťahujúca sa na južný Gemer, kde sa vedľa seba uvádzajú vrchy Paganwar, Mogoswarhygh a Purunhygh, čiže Pohanský vrch, Mokošin hradný vrch a Perúnov vrch. Zapisovateľ výslovne uviedol, že vrchy takto nazýva miestny slovanský ľud. Na existenciu kultového strediska poukazuje tiež listina z roku 1246, podľa ktorej stávla v týchto miestach statua lapidea – kamenná socha. Priamo vo význame pohanského boha sa spomína Perún v 17. storočí. Joachim Kalinka pri kanonickej vizitácii oravských dedín v roku 1658 zapísal, že poddaní ešte stále hovoria o božom chráme ako o Paromovom dome.