VELES - Boh podsvetia a mŕtvych

Starí Slovania vnímali svet /všehomír, kozmos, vesmír/ ako obrovský strom, vrchol stromu a vetvy reprezentujú nebeské s ídlo Bohov, kmeň stromu  svet smrteľníkov a korene predstavujú podsvetie. A zatiaľ čo Perun v podobe sokola či orla sedí na najvyššom konári stromu sveta a vládne nebeskému svetu a svetu ľudí, Veles sa v podobe hada ovíja okolo koreňov a vládne svetu mŕtvych.

V niektorých rozprávkach je tento svet opisovaný ako čarokrásne miesto, večne zelený a vlhký svet trávnatých plání a večnej jari, kde žijú rozličné tvory a duchovia zosnulých, ktoré stráži Veles ako svoje stádo. V mnohých slovanských rozprávkach je ríša Velesa situovaná za morom, kde každý rok odlietajú vtáky prezimovať. Veľmi zaujímavú zmienku o Velesovi nachádzame v jednej rozprávke, kde si manžel praje premenu svojej zlej ženy v hus, ktorá má odleteť "za more k Velesovi". Premena ženy v hus nie je nič iného ako obraz smrti, odletieť za more znamená cestu do podsvetia, přičom Veles je chápáný ako vládca záhrobného sveta. Každý rok, boh plodnosti a vegetácie Jarilo, ktorý taktiež žije počas zimy v tejto podsvetnej ríši, sa navracia spoza mora a prináša jar svetu živých. Veles pravidelne posiela duše mrtvych do sveta živých ako svojich poslov.

Spojitosť Velesa s ríšou mŕtvych môže dokazovať aj fakt že sviatky a rituály v jeho mene sa vykonávali v zimnom období, na konci roka. To je obdobie, kedy príroda symbolicky umiera a všetko staré, choré a slabé umiera. Je to čas kedy sú dni kratšie a noci dlhšie. Čas kedy sily podsvetia sú bližšie svetu živých a tiež je to čas kedy sa mŕtvi navštevujú živých. Na konci roka si vždy spomíname na svojich mŕtvych blízkych. Podľa niektorých slovanských rozprávok  sa ríša Velesa nachádza za morom či riekou. A tam sa nachádza tzv. Onen svet. Staroslovanské pohrebiská sa tiež v mnohých prípadoch nachádzali za riekou či potokom, vodný tok tvoril hranicu medzi svetom mŕtvych a svetom živých.  Podobne ako je litovskou obdobou Peruna Perkunas, je obdobou Velesa litovský Velnias, který neskôr získal v litovskom foklóre podobu čerta, ostatne ako väčšina predkrestaňských božstiev.

Praslovanská podoba mena bola nejskôr *velsъ či *volsъ a jeho význam snáď suvisí s lit./lot. vėlė/velis "duše mrtvých". Perun a Veles, napriek tomu že tvoria nejvýraznejšiu dvojicu v slovanskomm panteóne, sú si v mnohých ohladoch protikladní. Perun je nebeský vládca, jeho obetiská boli budované na vyvýšených miestach, na horách. Veles je naopak temný boh dobytka, bohatsva a magie, spojený s podsvetím. Preto jeho obetiská sú identifikované na miestach nížinných. 

VELES – Boh mágie a umenia

Spojitosť Velesa a mágie je prepojená s jeho podsvetnou fuknciou. Šamani, čarodejníci, vedmy atď pri svojich rituáloch komunikujú so svetom mrtvych a s démonmi. Od nepamäti sú čary a nadprirodzeno ako také spájané s kultom podsvetia.  Slovo Volchv označujúce slovanských čarodejníkov podľa niektorých lingvistov má svoj pôvod práve u boha Velesa.

V ruskej epickej básni z 12. stor – Slovo o pluku Igorovom je Bojan, potulný spevák nazývaný vnukom Velesovym, preto môže byť Veles pokladaný za patróna rituálneho spevu. Speváci, umelci v staroveku a rannom stredoveku boli úzko spätí s tzv. kňažskej vrstvou a mágiou, najznámejším príkladom sú keltskí bardi. Taktiež šamani a čarodejníci sa do tranzu dostávajú veľmi často aj pomocou spevu a spev celkovo bol takmer vždy súčasťou náboženských / magických obradov.

S Velesom môže súvisiet aj nasledujúci zvyk svatobných osláv zo severného Chorvátska, ktorý sa v niektorých izolovanjších oblastiach uchoval až takmer do 20. stor. Svadobní  muzikanti nezačali hrať skôr ako ženích pri prípitku nevylial trocha vína na zem, pokiaľ možno ponad korene najbližšieho stromu. Symbolika tohto zvyku je jasna. Muzikanti nezačali hrať pokiaľ sa nepredniesol prípitok a nebola vykonaná žertva /obetovanie/ ich ochrannému božstvu, možno ním bol práve Veles.

VELES – boh dobytka, ochranca majetku a bohatsva

Velesova praktická funkcia je ochrana dobytku ale i majetku, keďže dobytok bol v starých dobách synonymom bohatstva. Často bol nazývaný ako „skotji bog“ – boh dobytka. Velesa možno priradiť i božstvám plodnosti, ak pripustíme že tzv. predjarné sviatky ako Maslenica ci Masopust sú pozostatkom staroslovanských osláv Velesa.   

Jedným z Velesových atribútov ako sa predpokladá sú býčie rohy a taktiež kožušina, ovčia vlna. Etymológia slova Veles nie je doteraz celkom jasná, ale možno súvisí s proto indoeurópskym slovom wel – vlna. Veles však nie je len božským pastierom ale i roľníkom. Svedčia o tom správy z východoslovanského prostredia. Počas žatvy na južnom Rusku sa posledná hrsť klasov „viazala Velesovi na bradu“.

VELES – garant zmlúv a prísah

Jeho menom je súčasne s menom Perunovým zaručená zmluva Kyjevskej Rusi s Byzanciou z roku 907: "I žehnali sa (Rusi) zbraňou svojou, a Perunem, bohom svojim, i Volosem, bohom dobytka, a stvrdili pokoj." Podobně je zaručena zmluva i za kniežaťa Svjatoslava z roku 971.

Dobové písomné správy o Velesovi

Písomné správy o Velesovi máme z východoslovanského prostredia. Za kniežaťa Vladimíra nestála Velesova modla na vŕšku spoločne s Perunom a dalšími bohmi, ale bola pravdepodobne umiestnená niekde v priestore dolného mesta. Život sv. Vladimíra o jej zničení roku 988 hovorí: "Keď (Vladimír) prišiel do Kyjeva, prikázal idoly zvrhnúť, niektoré prikázal rozbiť a iné spáliť, ale idol Volosa, nazývaného dobytčím bohom, prikázal vhodit do rieky Počajny..." Kult Velesa je hlásený i z Rostova, kde bol podla Života sv. Avraama Rostovského ctený miestnym obyvatelstvom i Fínmi, kým bol horlivým misionárom, mníchom Avraamem, idol rozbitý a na jeho mieste postavený kláštor. To sa udialo buď už za kniežaťa Vladimíra na konci 10. storočia, alebo až za kniežaťa Vladimíra Monomacha (1113-1125).

Post - kresťanský Veles

Velesa u východných Slovanov zrejme nahradil sv. Vlasij(Blažej), v iných oblastiach sv. Dmitrij alebo sv. Mikuláš. V ruskom meste Jaroslavl bol prvý krestanský kostol postavený na mieste kde bola predtým Velesova svetyna a tento kostol bol zasvetený sv. Blažejovi. Sv. Blažej mal v ruskom prostredí funkciu patróna domácich zvierat i dobytka.Stopy po Velesovom kulte nachádzame i v juhoslovanskom prostredí. Tu bol Veles s príchodom kresťanstva nahradený nielen sv. Blažejom, ale i sv. Dimitrijom.

S Velesovou mytologií mohlo byť spojených viacej sviatkov. Často se uvažuje o zimnom slnovrate, kedy je pri najdlhšej noci náš svet najbližšie k podsvetiu - Velesovej ríši. Tento fakt je potrebné pri rekonstrukci obradnosti zimného slnovratu vziať do úvahy, ale podla všetkého vyplýva, že hlavný Velesov sviatok sa konal až o nejaký týžden neskôr, avšak stále v zimnom období. Tým obodobím by mohli byť vyššie spomínané dni sv. Blažeja alebo Dmitrija. Sú však i teorie, podľa ktorých je vhodnejším obobím na uctenie si boha Velesa o čosi neskôr. Je to český masopust, slovenské fašiangy alebo jemu odpovídajúca ruská maslenica. Pre tieto sviatky je dodnes typické prestrojovanie do predovšetkým zvieracích masiek (dominujú masky tura, rožného dobytku, medveďa ale aj koní ), čo je element evidentne spojený s Velesom ako bohom ochrancom domácich zvierat ako aj divokých.  Pristavme sa na chvílu pri prestrojovaní za zvieratá a fašiangových obyčajoch známych z územia slovenska, ktoré obsahujú zvyšky archaickej symboliky a rituálnosti, ktoré môžu súvisiet s dávnou oslavou Velesovho sviatku. Obĺúbenou maskou bol turoň predstavujúci tura - symbol sily a plodnosti. Hlavu tura (zhotovenú z kožušiny) s pohyblivou papuľou niesol na tyči mládenec zakrytý vrecom. Spolu s turoňom šiel poľovník, ktorý ho zastrelil, a mäsiar, ktorý turoňovi zvalenému na hnojisku vyrezal sadlo, v skutočnosti kus hnoja. Kontaktom s turoňom získal hnoj silu a jeho vyvezením na pole sa zabezpečila dobrá úroda.Ďalšou masku spojenou s roľníckou prácou bol slameník - muž zamotaný do slamy z obilia alebo z hrachu. Túto masku nazývali aj medveď alebo kurina baba.

Nemôžeme zabudnúť na všeobecnú a neviazanú veselosť, spojenú s atribútmi a rituálmi prinášajúcimi plodnosť, čo je rovnako Velesovou doménou. Problém, je že doba masopustu sa riadi podla velkonočného cyklu, ktorý prineslo až kresťanstvo.

      Priame písomné svedectvá o Velesovom kulte sú veľmi skromné. Dostatočný je však toponymický materiál. Dobrým príkladom je mesto Veles v Macedónsku. Oproti mestu stojí hora s kláštorom sv. Ilji (Eliáša), čo je miesto v minulosti zasvetené Perunovi. Na proti nemu za riekou Vardar je v samotnom meste, ktoré si dodnes zachovalo meno boha, chrám sv. Dimitrija, patróna dobytka, čo bolo pôvodne miesto Velesovej svätyne. Obe lokality si dodnes zachovali velký pútnický význam. Obe lokality sú názorným príkladom vzájomného postavenia Peruna a Velesa, rieka Vardar symbolizuje hranicu medzi svetom nebeským a svetom pozemským. Z dalších juhoslovanských toponým upomínajúcich na Velesa môžeme menovať pohorie Veles v Bosne alebo Veles Brdo v západnom Srbsku. Z územia Slovenska sú známe dve toponymá: jedno z nich je uvedené v listine z roku 1347, v ktorej sa v Gemeri medzi riekami Rimavou a Slanou uvádza dedina Welez, dnes Velest a druhým je dodnes zachovaný názov brala Velestur pri Kremnici. V čechách je to vrch Velíz pri Beroune.

Budislav