Panteón slovanského rodnoveria je rozsiahly a počet božstiev sa ráta na desiatky. Za čias našich pradedov ich bolo určite viac, ale zachovali sa nám len mená tých najsilnejších, mená tých ktorých nezmietla dravá rieka času a napriek mnohým nepriateľom a prekážkam ich mená prežili a žijú dodnes a snáď i my ich zachováme pre našich potomkov a nasledovníkov.

        Medzi súčasnými stúpencami rodnoveria nejestvuje všobecne uznávaný panteón, ale každá skupina resp. jednotlivec si sám určuje, ktoré božstvá sú jeho srdcu najbližšie a tým dáva prednosť pred ostatnými. V tejto sekcii sa teda nebudeme venovať všetkým slovanským božstvám, ale len tým, ktoré sa tešia hlbokej úcte členov našej občiny.  

Dažbog

slnečné božstvo. Jeho otec Svarog, nebeský kováč, ukoval na počiatku sveta, kedy zem bola len temná pustatina, slnečný kotúč. Svojmu synovi, Dažbogovi dal moc nad Slnkom, Dažbog sa stal strážcom nebeského ohňa. Je darcom svetla a života. Boh znovuzrodenia, večne umierajúci a znovu sa rodiaci boh. Cez deň putuje po oblohe, v noci prebýva v podsvetí. Symbol večného kolebehu všehomíru. Jeho meno i moc majú najväčšiu silu  na letný a zimný slnovrat. Po zotmení na zimný slnovrat (staroslovanský názov Kračun) umiera starý a zoslabnutý Dažbog, aby sa mohol zrodiť nový, mocný, mladý Dažbog. Oslavujeme narodenie božiča Dažboga, ktorý na jar premôže spolu s krásnou bohynou Ladou zimu a smrt ktorú do nášho sveta prináša démonická starena Morena. Na kračuna je Dažbog len malé, slabé dieťa, no na letný slnovrat je už Dažbog urastený slnečný cár. Štedro obdarováva všetko živé i neživé  slnečným jasom a životodarnou energiou, celý svet sa raduje a bujnie. Po letnom slnovrate však Dazbog postupne začne byť vyčerpaný, starnúť a slabnúť, aby na kračuna znova umrel...Dažbog je symbolom večne sa otáčajúceho kolesa všehomíru. Svet nie je priamka, ale kruh, ktorý nemá začiatok, ani koniec.  

Svarog

Boh nebeského jasu, svetla a ohňa. Praboh počiatku – nebeský kováč, ktorý na počiatku vekov ukoval slnečný kotúč, stvoril nebo i hviezdy a stal sa prvým premožiteľom temnoty a chaosu. Daroval svetu svetlo, životodárnu energiu bez ktorej by bola zem len vyprahnutou pustatinou. Po stvorení Slnka a teda i života ako takého, vyčerpaný sa uložil k večnému spánku. Možno sa premenil v bájny posvätný kameň Alatyr, z ktorého vyrastá strom života – posvätný dub. Avšak ešte pred tým, než sa uložil k odpočinku svoju moc odovzdal synovi Dažbogovi, ktorý sa stal večným strážcom a ochrancom nebeského ohňa – Slnka. Svarogovo meno je pravdepodobne odvodené od staroindického svar, ktoré v indoevrópštine znamenalo zvuk, slávnostnú reč (príbuzné je i anglické to swear alebo nemecké schwören), v slovanštine sa neskôr význam posunul na bojový ryk a boj ako taký. Potom by Svarog znamenalo "prikazujúcí boh". Možný je však i výklad hladajúcí pôvod slova Svarog v indoíránskych jazykoch. Iránske chvar značí slnko, svetlo nebies, žiaru, kruh svetla; sanskrtské svar - jas, lesk, svetlo, nebo, svarga - nebo. Svarog je zrejme oným anonymným božstvom, ktoré spomína vo svojej slovanskej kronike Helmold: „Majúc rôznotvaré bytosti bohov, ktorým pole, lesy, žiale i rozkoše pridelujú, uznávajú, že jeden boh na nebesiach ostatným vládne, je velmi mocný, nakoľko o nebeské veci sa stará, ostatní bohovia majú pridelené iné úlohy, poslúchajú ho. Z krvi jeho vraj vzyšli, a každý z nich tým je vznešenejší, čím bližšie je onomu bohu bohov.“

Mokoša

Jediné ženské božstvo tzv. kyjevského panteónu kniežaťa Vladimíra. Mokoša predstavuje slovanskú veľkú Matku bohyňu. Je zosobnením, duchovnou podstatou rodnej matky zeme a jej plodivej  a vegetatívnej sily, milujeme a ctíme si ju ako svoju matku živiteľku. U Slovanov bola veľmi ctená, pľutie na zem se považovalo za trestuhodný čin. Na jar, keď sa zberala  úroda, nesmeli Slovania do zeme zarážať koly, trhať trávu ani padať na zem. Báli sa totiž, že by tým Mokošu rozhnevali a ona by im nedovolila zožať. Rovnako rolnícke práce mohli byť vykonávané až po jarnej rovnodennosti, protože do tej doby zem spala a nemala byť rušená. Mokoš nápadne zodpovedá iránskej bohyni -taktiež jedinej- nazývanej Ardví Súra Anáhita, bohyni vlhkosti (árdví = vlhká), ktorá sa ako zosobnený prúd života starala o úrodu, chov dobytka, oviec a o pôrody. Podľa niektorých bádateľov je Mokoša ženou Svaroga, čo dáva vzniknúť svadbe nebies a zeme, ktorej plodom je slnkoboh Dažbog. V iných pokusoch o rekonštrukciu slovanskej mytológie vystupuje Mokoša v úlohe manželky boha Velesa. Od nej získal Veles svoju magickú moc, keďže práve so ženami bola od dávnoveku spájaná mágia, čary a tajomné podsvetné umenia. Mokoša bola často zobrazována ako pradlena s veľkou hlavou a dlhými rukami, ktorými priadla vlákna osudu. Mokošu môžme teda považovať za božskú vedmu. Ona je tá ktorá pradie niť nášho osudu a určuje dĺžku našho pozemského života. Spojitosť s mágiou a podsvetím naznačuje aj fakt že v historických záznamoch býva často spomínaná spolu s Rožanicami (slovanská obdoba sudičiek) a vílami (duše dievčat, ktoré zahynuli násilnou smrťou ovplývajúce magickou mocou).

Mokošu  sprevádzajú / ochraňujú Bohovia - blíženci (v podobe vtákov, koní alebo jazdcov) a spolu tvoria slovanskú verziu božskej triády, podobne, ako je tomu v prípade severogermánskej Freyi a jej príbuzných, Njorda a Freya. Ochrancovia Mokoše sú v slovanskom prostredí zrejme Sem a Rgl.

Mokoši je zasvätený piatok, čo je odrazom starej evrópskej tradice, napr. nem. Freitag (Frejin deň) alebo tal. Venerdi (Venerin deň). Po príchode kresťanstva nahradila Mokošu Panna Mária (západní Slovania), v pravoslávnom prostredí aj sv. Paraskeva, ktorá je tiež podla dňa, ktorý je jej zasvätený nazývaná u južných Slovanov Petka, u východných Pjatnica. 

Svantovít

(Svętovitъ, Svątovit)

Je  slovanským bohom hospodárstva, vojny, veštby, ohňa a svetla. Meno „Svętovitъ“ sa dá preložiť ako „mocný, silný pán“. Patril medzi najvýznamnejších bohov baltských Slovanov. Jeho hlavný chrám stál na ostrove Rujana v meste Arkona, kde bola jeho obrovská drevená socha. Modla mala štyri hlavy, dve hľadeli dopredu a dve dozadu. Svantovít mal dvojitú hruď a dvojitý chrbát. V pavej ruke držal roh hojnosti a ľavá bola opretá v bok (podľa niektorých prameňov mal v ľavej ruke meč nadrozmernej veľkosti). Pri soche bolo položené sedlo, uzda a  praporec, čo svedčí aj o jeho vojenských atribútoch. V svätyni mal posvätného bieleho žrebca, o ktorého sa staral žrec. Tradovalo sa, že kôň bol vždy ráno spotený a uprášený, lebo na ňom v noci tajne jazdil Svantovít do boja a ochraňoval tak Slovanov. Kôň sa tiež využíval pri veštbách, keď prekročil prekrížené kopije pravou nohou, znamenalo to víťazstvo v boji, inak bola výprava odložená. Žreci Svantovítovi obetovávali zvieratá (hlavne dobytok), ale bolo taktiež zvykom, obetovať každoročne jedného zo zajatých kresťaňov, ktorý bol vybraný žrebovaním. Archeologický výskum odhalil 17 ľudských obetí, nájdených zahrabaných priamo v areály Arkony. Veľké Svantovítove slávnosti sa konali vždy po zbere úrody. Jeho roh hojnosti bol naplnený medovinou alebo vínom a podľa toho, koľko z nápoja počas roku ubudlo sa predpovedala budúcoročná úroda. K podobnému vešteckému zvyku, slúžil aj veľký medový koláč. Pred chrámom sa za obrovský koláč Svantovítov žrec schoval a spýtal sa prítomných či ho vidia. Keď odpovedali „Nie!“, tak im želal, aby bolo aj budúci rok toľko úrody, aby ho nebolo vidieť. Pre veštbu sem chodili ľudia aj zo vzdialenejších miest. Všetci obchodníci, ktorí chceli na Rujane obchodovať, museli najskôr obetovať zo svojho tovaru niečo cenné Svantovítovi. Arkone sa odovzdávala aj tretina vojnovej koristi, takže vlastnila veľký poklad. Ten strážil oddiel o sile 300 ozbrojených jazdcov. Arkona sa stala aj poslednou opornou baštou slovanského pohanstva. Od 19. mája 1168 bola obliehaná a 15. júna 1168 bola definitívne dobitá dánskym kráľom Waldemarom. Ten prikázal Svantovítovu modlu priviazať za krk ku koňu a ťahať ju po zemi pred očami Slovanov. Potom ju dal rozrezať na niekoľko kusov a spáliť. Obyvateľov násilím prinútil ku krstu.

Veles

Článok je rozpracovaný

Perun

Článok je rozpracovaný

Lada

Článok je rozpracovaný