DAŽBOG – Cár Slnka

Kult slnka je dokázaný u mnohých Indo – európskych národov. Špeciálnu pozornosť mu venovali napr. starovekí Iránci, Peržania, ale rovnako veľkej sa tešili solárne božstvá aj u Skýtov a Sarmatov. V prípade Slovanov je ťažké jednoznačne prisúdiť stupeň dôležitosti slnečného kultu, ale podľa dochovánach písomných zmienok bolo postavenie slnečných božstiev vysoké.  Je možné, že „solarizácia“ náboženstva bola významnejšia u východných Slovanov vzhľadom na to, že mali bližšie kontakty so Severo – Iráncami. Akokoľvek, sú dôkazy, že kult Slnka hral veľmi dôležitú časť slovanskej viery. 

Zvyk tzv. pozdrav Slnku bol ešte v novoveku spomínaný po celom Rusku, Ukrajine i Bielorusku, menej často u južných a západných Slovanov. Spoľahlivé stredoveké pramene východných Slovanov spomínajú vidiecky zvyk klaňania sa juhu (Slnku) na poludnie.  V Nemecku, v oblasti, kde žila srbská menšina dedinčania vžd pozdravili Slnko pred tým, než vstúpili v nedeľu do kostola. Na západnej Ukrajine bola známa kliatba: Nech ťa Slnko zahubí!. Chorváti vraveli: Nech sa Slnko pomstí za mňa.Tvárou boha alebo Božím okom. Je to možno ozvena starobylého indo – európskeho konceptu, kde Slnečné božstvo Surja je nazývané okom Varunua. (Varuna - vševedúci a vševidiaci, boh neba a vodstiev, panoval védskym božským bytostiam.) V niektorých slovanských krajoch bolo za kresťnaských čias nazývané slnlko

V Slovanskom folklóre, najmä v rozprávkach je mnoho náznakov o uctievaní Slnečného božstva. Veľmi rozšírená bola predstava, že Slnko prebývalo na východe, v krajine večného leta, v paláci zo zlata. Ranné a večerné žiary boli asociované so Slnkom a boli pokladané za dve ženské (panenské) démnické bytosti: ranná Zora a večerná Zora. Zori stáli na oboch stranách slnečného tronu, jedna po ľavici Slnka a druhá po jeho pravici. Ranná Zora otvárala bránu zlatého paláca keď Slnečný kráľ začínal svoju celodennú púť po nebi, zatiaľ čo druhá Zora, večerná, zatávarala bránu paláca, keď sa Slnko večer vrátilo.  

Nespomerne zaujímavá je i slovenská jarná obradná piesen v ktorej sa spieva: Slnko, slnko poď na naše líčko, dáme ti vajíčko, zabijeme jalovičku, tebe dáme polovičku, ak ti je omále, ešte ti pridáme...  

Etymológia

Etymológia slova Dažbog nie je celkom jasná. Podľa väčšiny odborníkov vzniklo meno tohto slnečného božstva od praslovnaského koreňa „ dadj“, „daj“, vo význame dávať. Vzhľadom na to, podľa Dubenskija, Obnovskija a Niederleho Dažbog je dávajúci boh, boh – darca. Iní však vykládajú prvú časť z koreňa*dag, ktorého význam je žiara, svetlo. Slovo bog má veľmi starobylý pôvod a súvisí zrejme so staroiránskym (árijským) bhaga- boh.

Charakteristika

Najzaujímavejšia písomná zmienka o Dažbogovi sa nachádza v Ipatievskom kódexe (15.stor.).:

...potom zažala vláda Foesta (Hefaystus), ktorého Egypťania volali Svarog, počas jeho vlády spadli z neba kováčske nástroje a po prvý krát sa začali kuť zbrane, pred tým ľudia bojovali s kyjakmi a kameňmi. Feosta(Svarog) taktiež prikázal ženám, že môžu mať iba jedného manžela. ...Po ňom(Hefaistovi, Svarogovi) prevzal vládu jeho syn, jeho meno bolo Slnko

a ľudia ho nazývali Dazbog, slnka cár, syn Svaroga...   

Toto je slovanský preklad pôvodne gréckeho rukupisu  Jana Malaly zo 6. stor. V gréckom texte sú mená Bohov: Hefaistos (Svarog) a Helios (Dažbog). Neznámy ruský prekladateľ prerozprávať príbeh (vsadený do Egypta) pričom nahradil antické božstvá slovanskými, ktoré boli bližšie staroruskému prostrediu. Vo všetkých slovanských jazykoch má slovo Slnko stredný, neutrálny prípadne  ženský rod. V Baltskej mytológii, ktorá je v mnohom podobná slovanskej, je slnečné božstvo Saule ženského rodu, zatiaľ čo mesiac mužského. V niektorých slovanských rozprávkach je slnko identifikované s matkou alebo nevestou a mesiac ako otec alebo manžel Slnka a hviezdy sú ich deťmi. Preto vznkli hypotézy o tom, že Dažbog nie je mužské božstvo ale ženské. V iných folklórnych príbehoch je Slnko zlatovlasý starec, čím sa vyvracia táto hypotéza. 

Okrem toho, táto pasáž nás informuje o rodinných vzťahoch medzi slovanskými bohmi. Ak predpokladáme, že Svarog je Dažbgovym otcom, vyvstáva otázka vzťahu medzi Svarogom a Svarožičom, bohom ohňa a vojny, ktorý bol uctievaný u polabských Slovanov. Jeho meno nás logicky privádza k domnienke, že Svarožič je Svarogov syn. (Kráľ - Kráľovič). Podľa mnohých religionistov je Svarožič a Dažbog to isté božstvo. V.V. Ivanov a V. Toporov majú iný názor, podľa nich je Svarožič druhým synom Svaroga. Dažbog je bohom nebeského ohňa (Slnka) a Svarožič pánom pozemského ohňa.

Dažboga stožňujú niektorí slavisti s iným slovanským bohom – Chorsom. Osip Maximovich Bodjanskij založil túto teóriu na nasledujúcej stati z Povesti vremnných liet:

A Vladimír začal svoje panovanie v Kyjeve. Postavil modly na kopci pred svojim palácom. Perúna z dreva so strebornou hlavou a zlatými fúzmi a Chorsa Dažboga a Striboga a Simargla a Mokoš. 

Bodjanskij si všimol, že Chors a Dažbog sú jediné božstvá, ktoré v texte nie sú jednoznačne oddelené slovom „a“. To by mohla byť indícia k tomu, že božstvo sa volalo Chors Dažbog. Na základe toho Toporov predpokladá že Chors by bolo staroiránske (árijské), možno Sarmatské či Skýtske meno a Dažbog slovanské. Boris Rybakov prirovnal Chorsa a Dažboga k Heliovi a Apolónovi, pričom obaja sú slneční bohovia, ale zatiaľ čo Chors reprezentuje Slnko samotné, Dažbog symbolizuje životodárnu silu Slnka. Že Chors je slnečné božstvo sa dedukuje na základe nasledujúcej pasáže z Piesne o pluku Igorovom:

Knieža Vseslav ľudí súdil
a kniežatám spravoval ich mestá.
Ale v noci sliedil ako sivý vlk
a zavčas rána, pred kohútmi,
do Tmutorokane z Kyjeva sa dostal,
sťa vlkolak zdolal cestu mocného Chorsa.

Inými slovami knieža Všeslav dosiahol Tmutorokan pred úsvitom, križujúc cestu Chorsa, Slnka. V mýtickom pohľade na svet, Slnko každú noc vykonáva púť ríšou podsvetia (tmy, noci) a táto púť končí na úsvite na východnom horizonte.

V srbskom folklóre je známa bytosť Dabog, ktorá má chtonický, teda podsvetný charakter. Dabog je nazývaný aj vlčím pastierom,  tu nachádzame paralelu s kniežatom Všeslavom zo Slova o pluku Igorovom.

Záver